Zajtra odchádzam.
Ach jaj. Všetkých to dosť šokovalo, vrátane mňa, ale teším sa, čo vám povím.
Rozhodla som sa dať dokopy tento post, ako posledný nielen z tejto krajiny, ale pravdepodobne aj o tejto krajine.
Najprv pospomínam detaily, na ktoré som v predošlých postoch zabudla, potom porozprávam, ako prebehla večera s ministrom a na záver sa rozlúčim.
Tak horsa!
- Jeden Pakistanec, mi vysvetľoval, že Americké filmy sú strašne krátke. 6e oni tu mávajú aspoň 3 a pol, štvor-hodinové. Ja reku, pre keho šmária to mám celé odsedieť? Šak sa to vlečie jak sopel furt. (Videla som síce iba jeden Pakistanský film, ale očividne správnu vzorku). A on, že šak to je na to, aby sa pri tom pojedlo, popilo, povyprávalo s rodinou, kamošmi...
Tak a tu to máte. Tu je pes zakopaný.
- Druhá vec, tiež spojená s filmom...totiž, nedávno vedúca všetkým oznámila, že musia urobiť dokument. 8-10 minút. HAHAHA
Ani som sa nenadýchla a zrušila som ju, že reku to je strašne veľa (keďže na to mám papier, som sa nebála tváriť, že mám pravdu) a že ako si to predstavuje, šak úbožiatká stážisti, ledva fotky pekné urobia. A ona, že okej, tak teda 4-5 minút.
Aj tak veľa, si myslím, ale čo už.
A dostali sme na pomoc dvoch profesionálov. Jeden sa ma pýta, že teda, či som už nejaké to videjko urobila a ja reku, že mám z toho bakalára. To ho veľmi nadchlo a tak sa išiel se mnú porozprávať, ako s kolegom.
"Na čom striháš?" Pýta sa.
"Na avide, media composer.... na premiere pro... na vegase...?"
"Vegas! Sony vegas. To poznám. Ja strihám na Windows movie makeri. Pár videí som už urobil."
A tu sme tak nejak bohužiaľ skončili. A ja už len dúfam, že tým stážistom pomôže Allah, abo to nebudú musieť robiť.
- V múzeu v Harappa, kde bola tá ich stará stará civilizácia, boli aj vykopávky so svastikou. Nielen, že nikto pomaly nevedel, že sa to volá svastika (a to si hovoria vysokoškoláci), ale keď sa jeden Američan spýtal, či teda mali niečo s Nacizmom, dostal odpoveď od našej vedúcej... No, zdá sa, že hej, muahhaha.
To je to fakt také zlé mimo Európy? Akože, chápem, že majú plno svojej histórie, ale ak by sa mali o niečom, čomkoľvek, naučiť z tej našej, je to druhá svetová doprdele.
-A posledná odvecná historka...
Keď sme boli v jednej Shrine (čo som práve zistila, že je v preklade niečo ako kaplnka...ale v skutočnosti vôbec), kamarát tam v jednej lavičke našiel knihu, otvoril ju a listoval. Zrazu prešli okolo dvaja staručkí Pakistanci, pacli po knihe, pobozkali si prsty a išli sa ďalej modliť. Kamarát dostal od sprievodcu, že na chytanie tej knihy musí mať "neviemčo" a chudák chlapec sa cítil zle potom, že znesvätil knižku. Podľa mňa by sa skôr mal obávať nejakej kliatby.
Nuž a teraz na tú večeru. tá sprostá cestovka nás pozvala na večeru. Nikto nepovedal, že je to niečo oficiálne, taže som bola rada, že som si nevzala tepláky. Ono totiž došol aj minister turizmu a športu a neviem čoho ešte. Keď prišiel, mali sme sa postaviť a tlieskať, ale nevedeli ktorý to je, tak nám len zrazu povedali... Teraz, teraz! Postavte sa a tlieskajte. A on stál hneď vedľa, pri stole, a čakal.
Celý dvorček cestovky bol premenený absurdne na nepoznanie. To aby v telke a v novinách vyzeral úchvatne a pompézne, a to aby bol človek najsamviac sklamaný, keď sem skutočne zavíta. To je celá ich logika. Žiadna. Základné princípy príčiny a následku im tu unikajú. Dôkazom je aj fakt, že pred televízor postavili ventilátor rozprašujúci vodnú paru. Hodné génia. A pre istotu to tam nechali pár hodín. Schválne. čo to spraví.
A dostali sme darčeky... otrasné veľké zarámované fotky (najpraktickejší darček pre backpackera), vejár a členskú kartu. Mne síce mrte skomolili priezvisko, ale furt lepšie, ako kamarát, ktorému napísali iba "Michael". hahahah
 |
| ten telkáč |
Neskôr sme sa išli rozlúčiť s jedným šťastlivcom, čo ide domov a prvý krát som bola v obchodnom centre. Stretla som tam obtlstlého desivého mickeho mousea bez krku. Bohužiaľ, fotka je blbá.
A večer, ako sme sa vrátili z obchoďáku, trocha sme si pospali a nad ránom sme si spravili ovocnú párty. Nikomu to ovocie nejak nechutilo, ale čo už. Dnes už odišli na výlet na sever, do hôr a ja rozmýšľam, či ísť ešte kuknúť Badshahi Mosque, najdôležitejšie miesto v Lahore, ktoré som ja ale ešte nevidela.
Nuž a na záver... (i keď, je možné, že ak sa vyberiem kuknúť tú mešitu, ešte sem nejaké fotky hodím...ale veľmi sa mi nechce).
Ako stále hovorím, neľutujem, že som sem prišla, bola to sranda, zobralo mi to pár rokov života, paradoxne nie kvôli strachu že ma odstrelia, ale kvôli dennodenným sklamaniam kvôli AIESEC-u.
Zato stážisti, ktorí sa tu zišli sú na nezaplatenie.
Zrovna včera jeden strašne zlatý Švajčiar (s ktorým sme prišli na to, že Azijati nechápu západniarsky humor...neviem, či som to spomínala, ale sranda preveliká... no nesmejte sa na tomto: Príde chlapček za mamičkou, že si prosí čokoládu. Ona mu na to: Žiadne ruky, žiadna čokoláda.) vravel, ako bol príjemne prekvapený, ako sme to my štyri baby, čo spolu bývame znášali, keď nás nadránom, po dlhom a strašnom výlete, v teple a unavených, rozvážali smradľavým vanom domov. Že sme sa tam na tom tak odovzdane rehotali. Jeho sestra by vraj už divadlo robila a zdalo sa mu, že je neobvyklé nájsť pohromade štyri baby s tak skvelým charakterom. Tak ... to by sme mali, zdvíhania si sebavedomia...
ale nie, čo tým chcem povedať... presne to pomenoval, že napriek tomu, že sme tu na to denne nadávali, určitým spôsobom sme si to užívali a snažili sme sa nerobiť problémy. Proste sme sa zkamošili úplne a fakt mi budú mnohí chýbať.
Teraz na úplný záver vykradnem a parafrázujem myšlienky ľudí okolo mňa, lebo mám pocit, že to vystihujú najlepšie.
Sestra mi tak povedala... aha, takže si vlastne prišla na to, že problémy v tej krajine nie sú politické, ale pramenia z povahy ľudí. A presne tak to je. Neviem si predstaviť, že tento národ, títo pochybní klamári a falošníci budú kedy schopní viesť štát. Oni klamú druhých, seba navzájom a seba samých.
A spolubývajúca, Vietnamka študujúca vo Fínsku zas povedala...
Vieš, vo Vietname je život ťažší, a ľudia sú niekedy odkázaní na to, aby robili zlé veci, len aby prežili zo dňa na deň. Ale ich motiváciu vieš pochopiť.
Fínsko ma naučilo dôverovať ľuďom. Pakistan mi to zobral. Motiváciu, prečo sa títo Pakistanci správajú tak nespoľahlivo a nedá sa im veriť nevidím a nechápem. Peniaze, ktoré som do toho dala si zarobím späť, ani čas ktorý som tu stratila mi nevadí, ale túto stratu viery v dobrotu ľudí mi nikto nevráti.
Tak... aby sme neskončili na smutnú nôtu... teším sa domov a asi idem kuknúť tú mešitu, ešte kým som tu...
Pá
