Čaute, čaute
po prejavení podpory od dobrej kamarátky som sa rozhodla písať trochen o hudbe (tu: http://ifthatisok.blogspot.sk/).
Tu idem vysvetliť ako a prečo...
Vôbec sa do nej nerozumiem.
To je dôležité podotknúť.
Preto som potrebovala nejaký vonkajší impulz, aby mi to vôbec napadlo robiť. Lebo nemám žiadnu autoritu popisovať, analyzovať, či hodnotiť.
Som iba fanúšik. Často veľmi veľký, ale nič viac.
Vraj by to niekoho napriek tomu zaujímalo, tak uvidíme...
Mám pocit, že počúvam mainstream a nikomu to nič nedá, ale to už nechám na druhých.
A bars baví ma to, čiže je jedno, či to bude nejak užitočné :)
Preto neberte moje žvásty za smerodajné. Nerobím rozsiahle rešerše, ani nepíšem o tom, prečo je hudba, ktorú odporúčam dôležitá, dobrá, alebo tak.
Celé je to tak strašne subjektívne, že komu sa čo páči, to nech počúva. Či je to Dano Junas, alebo zvuk priemyselných vetrákov (obe majú svoje miesto a niekedy dobre padnú.)
A posledné, na čo chcem upozorniť...
Napriek tomu, že by som chcela brať dielo (či už hudobné, literárne alebo výtvarné) ako samo o sebe, otvorené interpretácii prijímateľa, neviem to. Rada spoznávam kontext a často ma inšpiruje viac, ako samotné dielo.
Obe verzie vnímania umenia a sveta sú super. Každému vyhovuje iné.
Čiže nečakajte recenzie, čakajte fangirlovanie.
Subjektívne, nefundované, nehanebné fangirlovanie.
p.s. Zámerne sa snažím nečerpať z wikipédie, aby ste si mohli aj sami popátrať, ak by vás niečo zaujalo. Ak vás nič nezaujme, vôbec mi to nebude vadiť, budem vás mať naďalej rada :)
nedeľa 19. apríla 2015
štvrtok 7. augusta 2014
Dublin a fail
Čaute decká!
Nuž, ako ste si všimli, resp. nemali ste si čo všimnúť... neni tu nič nové.
A zdá sa, že ani nebude... neviem, mno...
Som v Dubline. Či už viete, abo nie. Začiatok bol celkom záhul, ale už je fajn :)
Stali sa rôzne veci, ale nejako sa mi už nezdajú zaujímavé. Boli, keď sa diali, ale... hm...
Nuž a nejak mám pocit, že ak sa nič nezmení a táto nálada mi ostane, nálada šaktovôbecniejezaujimé, presuniem svoje svedectvo o tejto dobe a mieste na instagram. Je to rýchle, často výstižnejšie a akosi emotívnejšie... prchavejšie... neviem, proste tak...
Čiže tak. Neviem, či sa mám ospravedlňovať, mám chuť... ale šak vy to pochopíte, vy ste super :)
Ak ma chcete nájsť na instagrame, napíšte na fb, nechce sa mi to sem zverejnovať. bo... čo ja viem... (prepáčte za toľké sociálne médiá, je to naprd veru)
Nuž, ako ste si všimli, resp. nemali ste si čo všimnúť... neni tu nič nové.
A zdá sa, že ani nebude... neviem, mno...
Som v Dubline. Či už viete, abo nie. Začiatok bol celkom záhul, ale už je fajn :)
Stali sa rôzne veci, ale nejako sa mi už nezdajú zaujímavé. Boli, keď sa diali, ale... hm...
Nuž a nejak mám pocit, že ak sa nič nezmení a táto nálada mi ostane, nálada šaktovôbecniejezaujimé, presuniem svoje svedectvo o tejto dobe a mieste na instagram. Je to rýchle, často výstižnejšie a akosi emotívnejšie... prchavejšie... neviem, proste tak...
Čiže tak. Neviem, či sa mám ospravedlňovať, mám chuť... ale šak vy to pochopíte, vy ste super :)
Ak ma chcete nájsť na instagrame, napíšte na fb, nechce sa mi to sem zverejnovať. bo... čo ja viem... (prepáčte za toľké sociálne médiá, je to naprd veru)
utorok 27. mája 2014
Keď všetkých presviedčam, že "šak to je fascinujúce, neuveritľné, ako to vôbec môže...?" a oni že: "hej, dobrý je"
Ja sa už raz viem nadchnúť. No a čo.
Viem pochopiť, keď sa niekomu páči niečo, čo mne nie. Každý má iný vkus.
Ale za ten svet nepochopím, ako môže niekoho nechať chladným to, čo mne príde mrte.
Prečo to tak je nevyriešime a je to úplne jedno. Proste, raz je to tak. Čo mi pripadá úžasné, je objektívne super a kto nesúhlasí, je slepý a hluchý a určite v menšine. Ale verím, že aj to, čo mňa osobne nezaujíma má určite svojich hard core fanušíkov a obdivovateľov a majú na to plné právo.
Ok, určo ste už pochopili, čo sa tu snažím povedať, neviem prečo je to tu dvojmo... hlúpa ja. To není podceňovanie Vás, to je neschopnosť zastaviť sa.
(Ak poznáte môj vkus, je tu malá pravdepodobnosť, že tento post znie divne. Ale za to ja už nemôžem.)
A prečo vlastne o tom točím? Lebo jííííííííí
mrte numero 1
mrte numero 2
- pri mrte 1 sa mi veľmi páčila konverzácia, kde sa pokojne systematicky bratia Sariolovci snažia presvedčiť neveriaceho komentujúceho, že je to naživo jedna gitara bez loop-u a backing barčoho
- pri mrte 2 mám rada najmä úvod
Tak zatím. A asi tu fakt nikto nechodí. Ale to čo? Nevadí. Aspoň sem môžem písať takéto chobotiny.
Viem pochopiť, keď sa niekomu páči niečo, čo mne nie. Každý má iný vkus.
Ale za ten svet nepochopím, ako môže niekoho nechať chladným to, čo mne príde mrte.
Prečo to tak je nevyriešime a je to úplne jedno. Proste, raz je to tak. Čo mi pripadá úžasné, je objektívne super a kto nesúhlasí, je slepý a hluchý a určite v menšine. Ale verím, že aj to, čo mňa osobne nezaujíma má určite svojich hard core fanušíkov a obdivovateľov a majú na to plné právo.
Ok, určo ste už pochopili, čo sa tu snažím povedať, neviem prečo je to tu dvojmo... hlúpa ja. To není podceňovanie Vás, to je neschopnosť zastaviť sa.
(Ak poznáte môj vkus, je tu malá pravdepodobnosť, že tento post znie divne. Ale za to ja už nemôžem.)
A prečo vlastne o tom točím? Lebo jííííííííí
mrte numero 1
mrte numero 2
- pri mrte 1 sa mi veľmi páčila konverzácia, kde sa pokojne systematicky bratia Sariolovci snažia presvedčiť neveriaceho komentujúceho, že je to naživo jedna gitara bez loop-u a backing barčoho
- pri mrte 2 mám rada najmä úvod
Tak zatím. A asi tu fakt nikto nechodí. Ale to čo? Nevadí. Aspoň sem môžem písať takéto chobotiny.
sobota 17. mája 2014
Ahoj...? Je tam niekto...?
Ahoj.
Hm ...
Hovorím k niekomu? Zablúdila som si sem po dlhej dobe. Asi po roku a hľa, ono sem niekto chodí. Netuším kto, ale vítam Vás. (Úprimne si myslím, že väčšina ľudí sem poblúdila, hodil ich tu nejaký spamový link, ani nevedia akým jazykom je to písané a nikdy sa sem nevrátia, alebo mi to tu len vymýšľa imaginárnych návštevníkov, aby som sa nevzdávala a vracala sa sem.)
Každopádne, ak všetko pôjde ako má (zatiaľ nejde, ale ono sa to popraví), o tri mesiace budem v Dubline. Neviem, prečo si myslím, že zaujímavé veci sa dejú iba v zahraničí, je to hlúposť, ale fras ho ber, zase som si spomenula na toto vtipné médium. Nemám ego na to, robiť vlogy, ale toto je sranda, takže sa plánujem vrátiť. Jeeeej, ja viem. A možno je to úplne jedno.
Podstatné je to, že by som sem chcela písať random veci, čo mám rada (pravdepodobne ovplyvnené cestami v cudzine). Filmy, knihy, hudbu, udalosti, barčo.
Minule som rozmýšľala nad tým, že by som nemohla byť recenzent, lebo by mi bolo ľúto kydať na výsledky (aj keď mne nevyhovujúce) tvrdej práce a energie. Lebo som presvedčená, že aj do otrasnej hudby musel niekto vložiť snahu a čas. A zároveň samozrejme nemám kompetenciu niečo hodnotiť a teda by to nebolo legitímne. Takže budem písať iba o dobrých veciach (lebo každý má kompetenciu mať niečo rád a posúvať to ďalej) a zlé budem (snáď) ignorovať.
A tak.
Bolo by super, ak by sa mi sem niekto ozval, kto nie je imaginárny, rozumie jazyku tohoto kmeňa a vracia sa sem z nejakých príčin zámerne. Celkom ma totiž fascinuje (a desí) počet návštev, čo tu mám (a stále nepredpokladám, že sú za tým reálni ľudia).
Ďakujem a opatrujte sa
Hm ...
Hovorím k niekomu? Zablúdila som si sem po dlhej dobe. Asi po roku a hľa, ono sem niekto chodí. Netuším kto, ale vítam Vás. (Úprimne si myslím, že väčšina ľudí sem poblúdila, hodil ich tu nejaký spamový link, ani nevedia akým jazykom je to písané a nikdy sa sem nevrátia, alebo mi to tu len vymýšľa imaginárnych návštevníkov, aby som sa nevzdávala a vracala sa sem.)
Každopádne, ak všetko pôjde ako má (zatiaľ nejde, ale ono sa to popraví), o tri mesiace budem v Dubline. Neviem, prečo si myslím, že zaujímavé veci sa dejú iba v zahraničí, je to hlúposť, ale fras ho ber, zase som si spomenula na toto vtipné médium. Nemám ego na to, robiť vlogy, ale toto je sranda, takže sa plánujem vrátiť. Jeeeej, ja viem. A možno je to úplne jedno.
Podstatné je to, že by som sem chcela písať random veci, čo mám rada (pravdepodobne ovplyvnené cestami v cudzine). Filmy, knihy, hudbu, udalosti, barčo.
Minule som rozmýšľala nad tým, že by som nemohla byť recenzent, lebo by mi bolo ľúto kydať na výsledky (aj keď mne nevyhovujúce) tvrdej práce a energie. Lebo som presvedčená, že aj do otrasnej hudby musel niekto vložiť snahu a čas. A zároveň samozrejme nemám kompetenciu niečo hodnotiť a teda by to nebolo legitímne. Takže budem písať iba o dobrých veciach (lebo každý má kompetenciu mať niečo rád a posúvať to ďalej) a zlé budem (snáď) ignorovať.
A tak.
Bolo by super, ak by sa mi sem niekto ozval, kto nie je imaginárny, rozumie jazyku tohoto kmeňa a vracia sa sem z nejakých príčin zámerne. Celkom ma totiž fascinuje (a desí) počet návštev, čo tu mám (a stále nepredpokladám, že sú za tým reálni ľudia).
Ďakujem a opatrujte sa
nedeľa 4. augusta 2013
Asi posledný Pakistanský post
Táááže, vitajte
Zajtra odchádzam.
Ach jaj. Všetkých to dosť šokovalo, vrátane mňa, ale teším sa, čo vám povím.
Rozhodla som sa dať dokopy tento post, ako posledný nielen z tejto krajiny, ale pravdepodobne aj o tejto krajine.
Najprv pospomínam detaily, na ktoré som v predošlých postoch zabudla, potom porozprávam, ako prebehla večera s ministrom a na záver sa rozlúčim.
Tak horsa!
- Jeden Pakistanec, mi vysvetľoval, že Americké filmy sú strašne krátke. 6e oni tu mávajú aspoň 3 a pol, štvor-hodinové. Ja reku, pre keho šmária to mám celé odsedieť? Šak sa to vlečie jak sopel furt. (Videla som síce iba jeden Pakistanský film, ale očividne správnu vzorku). A on, že šak to je na to, aby sa pri tom pojedlo, popilo, povyprávalo s rodinou, kamošmi...
Tak a tu to máte. Tu je pes zakopaný.
- Druhá vec, tiež spojená s filmom...totiž, nedávno vedúca všetkým oznámila, že musia urobiť dokument. 8-10 minút. HAHAHA
Ani som sa nenadýchla a zrušila som ju, že reku to je strašne veľa (keďže na to mám papier, som sa nebála tváriť, že mám pravdu) a že ako si to predstavuje, šak úbožiatká stážisti, ledva fotky pekné urobia. A ona, že okej, tak teda 4-5 minút.
Aj tak veľa, si myslím, ale čo už.
A dostali sme na pomoc dvoch profesionálov. Jeden sa ma pýta, že teda, či som už nejaké to videjko urobila a ja reku, že mám z toho bakalára. To ho veľmi nadchlo a tak sa išiel se mnú porozprávať, ako s kolegom.
"Na čom striháš?" Pýta sa.
"Na avide, media composer.... na premiere pro... na vegase...?"
"Vegas! Sony vegas. To poznám. Ja strihám na Windows movie makeri. Pár videí som už urobil."
A tu sme tak nejak bohužiaľ skončili. A ja už len dúfam, že tým stážistom pomôže Allah, abo to nebudú musieť robiť.
- V múzeu v Harappa, kde bola tá ich stará stará civilizácia, boli aj vykopávky so svastikou. Nielen, že nikto pomaly nevedel, že sa to volá svastika (a to si hovoria vysokoškoláci), ale keď sa jeden Američan spýtal, či teda mali niečo s Nacizmom, dostal odpoveď od našej vedúcej... No, zdá sa, že hej, muahhaha.
To je to fakt také zlé mimo Európy? Akože, chápem, že majú plno svojej histórie, ale ak by sa mali o niečom, čomkoľvek, naučiť z tej našej, je to druhá svetová doprdele.
-A posledná odvecná historka...
Keď sme boli v jednej Shrine (čo som práve zistila, že je v preklade niečo ako kaplnka...ale v skutočnosti vôbec), kamarát tam v jednej lavičke našiel knihu, otvoril ju a listoval. Zrazu prešli okolo dvaja staručkí Pakistanci, pacli po knihe, pobozkali si prsty a išli sa ďalej modliť. Kamarát dostal od sprievodcu, že na chytanie tej knihy musí mať "neviemčo" a chudák chlapec sa cítil zle potom, že znesvätil knižku. Podľa mňa by sa skôr mal obávať nejakej kliatby.
Nuž a teraz na tú večeru. tá sprostá cestovka nás pozvala na večeru. Nikto nepovedal, že je to niečo oficiálne, taže som bola rada, že som si nevzala tepláky. Ono totiž došol aj minister turizmu a športu a neviem čoho ešte. Keď prišiel, mali sme sa postaviť a tlieskať, ale nevedeli ktorý to je, tak nám len zrazu povedali... Teraz, teraz! Postavte sa a tlieskajte. A on stál hneď vedľa, pri stole, a čakal.
Celý dvorček cestovky bol premenený absurdne na nepoznanie. To aby v telke a v novinách vyzeral úchvatne a pompézne, a to aby bol človek najsamviac sklamaný, keď sem skutočne zavíta. To je celá ich logika. Žiadna. Základné princípy príčiny a následku im tu unikajú. Dôkazom je aj fakt, že pred televízor postavili ventilátor rozprašujúci vodnú paru. Hodné génia. A pre istotu to tam nechali pár hodín. Schválne. čo to spraví.
A dostali sme darčeky... otrasné veľké zarámované fotky (najpraktickejší darček pre backpackera), vejár a členskú kartu. Mne síce mrte skomolili priezvisko, ale furt lepšie, ako kamarát, ktorému napísali iba "Michael". hahahah
Neskôr sme sa išli rozlúčiť s jedným šťastlivcom, čo ide domov a prvý krát som bola v obchodnom centre. Stretla som tam obtlstlého desivého mickeho mousea bez krku. Bohužiaľ, fotka je blbá.
A videli sme Pakistanskú verziu Roberta Pattinsona, ale v nejakej forme zhnilého vampíra... tiež zlá fotka, ale čo už (namrzelú Rose si nevšímajte, nepáčilo sa jej, že ju využívame na to, aby sme odfotili toho chlapíka)
V tomto centre sa ma tiež vedúca opýtala, prečo odchádzam skôr a chcela úprimnú odpoveď. Nuž, nebola som nadšená, keď sa zrazu zdvihla a so vzlykom odišla. Ale verte, nič hrozné som nepovedala. A bolo to aj v spojení s tým, že nevedia veľmi zorganizovať najnovší výlet... stážisti odmietajú a sú nerozhodní a celé zle proste. Ale aspoň môžem doma nadávať s čistým svedomím, bo som to povedala aj im do očí.
A večer, ako sme sa vrátili z obchoďáku, trocha sme si pospali a nad ránom sme si spravili ovocnú párty. Nikomu to ovocie nejak nechutilo, ale čo už. Dnes už odišli na výlet na sever, do hôr a ja rozmýšľam, či ísť ešte kuknúť Badshahi Mosque, najdôležitejšie miesto v Lahore, ktoré som ja ale ešte nevidela.
Nuž a na záver... (i keď, je možné, že ak sa vyberiem kuknúť tú mešitu, ešte sem nejaké fotky hodím...ale veľmi sa mi nechce).
Ako stále hovorím, neľutujem, že som sem prišla, bola to sranda, zobralo mi to pár rokov života, paradoxne nie kvôli strachu že ma odstrelia, ale kvôli dennodenným sklamaniam kvôli AIESEC-u.
Zato stážisti, ktorí sa tu zišli sú na nezaplatenie.
Zrovna včera jeden strašne zlatý Švajčiar (s ktorým sme prišli na to, že Azijati nechápu západniarsky humor...neviem, či som to spomínala, ale sranda preveliká... no nesmejte sa na tomto: Príde chlapček za mamičkou, že si prosí čokoládu. Ona mu na to: Žiadne ruky, žiadna čokoláda.) vravel, ako bol príjemne prekvapený, ako sme to my štyri baby, čo spolu bývame znášali, keď nás nadránom, po dlhom a strašnom výlete, v teple a unavených, rozvážali smradľavým vanom domov. Že sme sa tam na tom tak odovzdane rehotali. Jeho sestra by vraj už divadlo robila a zdalo sa mu, že je neobvyklé nájsť pohromade štyri baby s tak skvelým charakterom. Tak ... to by sme mali, zdvíhania si sebavedomia...
ale nie, čo tým chcem povedať... presne to pomenoval, že napriek tomu, že sme tu na to denne nadávali, určitým spôsobom sme si to užívali a snažili sme sa nerobiť problémy. Proste sme sa zkamošili úplne a fakt mi budú mnohí chýbať.
Teraz na úplný záver vykradnem a parafrázujem myšlienky ľudí okolo mňa, lebo mám pocit, že to vystihujú najlepšie.
Sestra mi tak povedala... aha, takže si vlastne prišla na to, že problémy v tej krajine nie sú politické, ale pramenia z povahy ľudí. A presne tak to je. Neviem si predstaviť, že tento národ, títo pochybní klamári a falošníci budú kedy schopní viesť štát. Oni klamú druhých, seba navzájom a seba samých.
A spolubývajúca, Vietnamka študujúca vo Fínsku zas povedala...
Vieš, vo Vietname je život ťažší, a ľudia sú niekedy odkázaní na to, aby robili zlé veci, len aby prežili zo dňa na deň. Ale ich motiváciu vieš pochopiť.
Fínsko ma naučilo dôverovať ľuďom. Pakistan mi to zobral. Motiváciu, prečo sa títo Pakistanci správajú tak nespoľahlivo a nedá sa im veriť nevidím a nechápem. Peniaze, ktoré som do toho dala si zarobím späť, ani čas ktorý som tu stratila mi nevadí, ale túto stratu viery v dobrotu ľudí mi nikto nevráti.
Tak... aby sme neskončili na smutnú nôtu... teším sa domov a asi idem kuknúť tú mešitu, ešte kým som tu...
Pá
Zajtra odchádzam.
Ach jaj. Všetkých to dosť šokovalo, vrátane mňa, ale teším sa, čo vám povím.
Rozhodla som sa dať dokopy tento post, ako posledný nielen z tejto krajiny, ale pravdepodobne aj o tejto krajine.
Najprv pospomínam detaily, na ktoré som v predošlých postoch zabudla, potom porozprávam, ako prebehla večera s ministrom a na záver sa rozlúčim.
Tak horsa!
- Jeden Pakistanec, mi vysvetľoval, že Americké filmy sú strašne krátke. 6e oni tu mávajú aspoň 3 a pol, štvor-hodinové. Ja reku, pre keho šmária to mám celé odsedieť? Šak sa to vlečie jak sopel furt. (Videla som síce iba jeden Pakistanský film, ale očividne správnu vzorku). A on, že šak to je na to, aby sa pri tom pojedlo, popilo, povyprávalo s rodinou, kamošmi...
Tak a tu to máte. Tu je pes zakopaný.
- Druhá vec, tiež spojená s filmom...totiž, nedávno vedúca všetkým oznámila, že musia urobiť dokument. 8-10 minút. HAHAHA
Ani som sa nenadýchla a zrušila som ju, že reku to je strašne veľa (keďže na to mám papier, som sa nebála tváriť, že mám pravdu) a že ako si to predstavuje, šak úbožiatká stážisti, ledva fotky pekné urobia. A ona, že okej, tak teda 4-5 minút.
Aj tak veľa, si myslím, ale čo už.
A dostali sme na pomoc dvoch profesionálov. Jeden sa ma pýta, že teda, či som už nejaké to videjko urobila a ja reku, že mám z toho bakalára. To ho veľmi nadchlo a tak sa išiel se mnú porozprávať, ako s kolegom.
"Na čom striháš?" Pýta sa.
"Na avide, media composer.... na premiere pro... na vegase...?"
"Vegas! Sony vegas. To poznám. Ja strihám na Windows movie makeri. Pár videí som už urobil."
A tu sme tak nejak bohužiaľ skončili. A ja už len dúfam, že tým stážistom pomôže Allah, abo to nebudú musieť robiť.
- V múzeu v Harappa, kde bola tá ich stará stará civilizácia, boli aj vykopávky so svastikou. Nielen, že nikto pomaly nevedel, že sa to volá svastika (a to si hovoria vysokoškoláci), ale keď sa jeden Američan spýtal, či teda mali niečo s Nacizmom, dostal odpoveď od našej vedúcej... No, zdá sa, že hej, muahhaha.
To je to fakt také zlé mimo Európy? Akože, chápem, že majú plno svojej histórie, ale ak by sa mali o niečom, čomkoľvek, naučiť z tej našej, je to druhá svetová doprdele.
-A posledná odvecná historka...
Keď sme boli v jednej Shrine (čo som práve zistila, že je v preklade niečo ako kaplnka...ale v skutočnosti vôbec), kamarát tam v jednej lavičke našiel knihu, otvoril ju a listoval. Zrazu prešli okolo dvaja staručkí Pakistanci, pacli po knihe, pobozkali si prsty a išli sa ďalej modliť. Kamarát dostal od sprievodcu, že na chytanie tej knihy musí mať "neviemčo" a chudák chlapec sa cítil zle potom, že znesvätil knižku. Podľa mňa by sa skôr mal obávať nejakej kliatby.
Nuž a teraz na tú večeru. tá sprostá cestovka nás pozvala na večeru. Nikto nepovedal, že je to niečo oficiálne, taže som bola rada, že som si nevzala tepláky. Ono totiž došol aj minister turizmu a športu a neviem čoho ešte. Keď prišiel, mali sme sa postaviť a tlieskať, ale nevedeli ktorý to je, tak nám len zrazu povedali... Teraz, teraz! Postavte sa a tlieskajte. A on stál hneď vedľa, pri stole, a čakal.
Celý dvorček cestovky bol premenený absurdne na nepoznanie. To aby v telke a v novinách vyzeral úchvatne a pompézne, a to aby bol človek najsamviac sklamaný, keď sem skutočne zavíta. To je celá ich logika. Žiadna. Základné princípy príčiny a následku im tu unikajú. Dôkazom je aj fakt, že pred televízor postavili ventilátor rozprašujúci vodnú paru. Hodné génia. A pre istotu to tam nechali pár hodín. Schválne. čo to spraví.
A dostali sme darčeky... otrasné veľké zarámované fotky (najpraktickejší darček pre backpackera), vejár a členskú kartu. Mne síce mrte skomolili priezvisko, ale furt lepšie, ako kamarát, ktorému napísali iba "Michael". hahahah
 |
| ten telkáč |
Neskôr sme sa išli rozlúčiť s jedným šťastlivcom, čo ide domov a prvý krát som bola v obchodnom centre. Stretla som tam obtlstlého desivého mickeho mousea bez krku. Bohužiaľ, fotka je blbá.
A večer, ako sme sa vrátili z obchoďáku, trocha sme si pospali a nad ránom sme si spravili ovocnú párty. Nikomu to ovocie nejak nechutilo, ale čo už. Dnes už odišli na výlet na sever, do hôr a ja rozmýšľam, či ísť ešte kuknúť Badshahi Mosque, najdôležitejšie miesto v Lahore, ktoré som ja ale ešte nevidela.
Nuž a na záver... (i keď, je možné, že ak sa vyberiem kuknúť tú mešitu, ešte sem nejaké fotky hodím...ale veľmi sa mi nechce).
Ako stále hovorím, neľutujem, že som sem prišla, bola to sranda, zobralo mi to pár rokov života, paradoxne nie kvôli strachu že ma odstrelia, ale kvôli dennodenným sklamaniam kvôli AIESEC-u.
Zato stážisti, ktorí sa tu zišli sú na nezaplatenie.
Zrovna včera jeden strašne zlatý Švajčiar (s ktorým sme prišli na to, že Azijati nechápu západniarsky humor...neviem, či som to spomínala, ale sranda preveliká... no nesmejte sa na tomto: Príde chlapček za mamičkou, že si prosí čokoládu. Ona mu na to: Žiadne ruky, žiadna čokoláda.) vravel, ako bol príjemne prekvapený, ako sme to my štyri baby, čo spolu bývame znášali, keď nás nadránom, po dlhom a strašnom výlete, v teple a unavených, rozvážali smradľavým vanom domov. Že sme sa tam na tom tak odovzdane rehotali. Jeho sestra by vraj už divadlo robila a zdalo sa mu, že je neobvyklé nájsť pohromade štyri baby s tak skvelým charakterom. Tak ... to by sme mali, zdvíhania si sebavedomia...
ale nie, čo tým chcem povedať... presne to pomenoval, že napriek tomu, že sme tu na to denne nadávali, určitým spôsobom sme si to užívali a snažili sme sa nerobiť problémy. Proste sme sa zkamošili úplne a fakt mi budú mnohí chýbať.
Teraz na úplný záver vykradnem a parafrázujem myšlienky ľudí okolo mňa, lebo mám pocit, že to vystihujú najlepšie.
Sestra mi tak povedala... aha, takže si vlastne prišla na to, že problémy v tej krajine nie sú politické, ale pramenia z povahy ľudí. A presne tak to je. Neviem si predstaviť, že tento národ, títo pochybní klamári a falošníci budú kedy schopní viesť štát. Oni klamú druhých, seba navzájom a seba samých.
A spolubývajúca, Vietnamka študujúca vo Fínsku zas povedala...
Vieš, vo Vietname je život ťažší, a ľudia sú niekedy odkázaní na to, aby robili zlé veci, len aby prežili zo dňa na deň. Ale ich motiváciu vieš pochopiť.
Fínsko ma naučilo dôverovať ľuďom. Pakistan mi to zobral. Motiváciu, prečo sa títo Pakistanci správajú tak nespoľahlivo a nedá sa im veriť nevidím a nechápem. Peniaze, ktoré som do toho dala si zarobím späť, ani čas ktorý som tu stratila mi nevadí, ale túto stratu viery v dobrotu ľudí mi nikto nevráti.
Tak... aby sme neskončili na smutnú nôtu... teším sa domov a asi idem kuknúť tú mešitu, ešte kým som tu...
Pá
piatok 2. augusta 2013
Multan a dezerty
Táááže, čaute čaute
Dnes o troj- (v podstate štvor-) dňovom výlete do mesta Multan.
Ak si spomínate, spomínala som ho už, v súvislosti s tým, že je to najstaršie mesto tuna. 5000 rokov.
Vstávali sme o štvrtej, bo 4:45 nás mal vyzdvihnúť bus. (Ja som spala asi hodinku, bo som bola rozčúlená kvôli nevhodnej esemeske, čo naša vedúca rozposlala...to je jedno).
Lahore sme opustili o štvrť na desať.
9:15!
Pätnásť munút po deviatej!!
Nielen, že bus po nás prišiel o šiestej, ale kým sme vyzdvihli všetkých ostatných, bolo 9:15.
Pakistani style.
Cestou sme sa zastavili v oblasti Harapa, co je miesto, kde su vykopavky Harapskej civilizacie. Mrte stare a tak. Je tam napríklad prvý zachovaný písaný text. Nevieme čo hovorí, ale je to tam.
Bolo tam mrte teplo a zrúcanina bola jedna plus jedno múzeum.
Multan: Čína Pakistanu - všetko sa tu vyrába a vyváža do ostatných miest a tu je to lacné.
Došli sme tam, videli knižnicu (jedna miestnosť s knihami), ktorá bola vo veži s hodinami, postavená Britmi. Tam sme sedeli pár hodín a čakali, lebo že vraj tam bol nejaký sprievod a bolo nebezpečné ísť von. Plus, mali sme medzi nami Američana, čo im tiež nejak nevoňalo. Tak nám zháňali ochranku a tak...
Obedovali sme v takom šitnom fastfoode voľajakom, kde mali Fish and Chicks a neskôr sme videli dve Shrines, jedna rovnaká ako druhá.
potom večer sme išli reku na trhovisko. Tam to bolo nanič, lebo sa o nás báli, keďže sme boli strašne nápadná veľká skupina a ktokoľvek sa tiež mohol stratiť. Tak nás len brali z jednej bezvýznamnej prázdnej uličky do druhej, vždy v polovici sme sa otočili a vrátili a vyhli sme sa hlavnému trhoviskovému ruchu. Nič sme z toho teda nemali.
Neskôr nás nechali chvíľu sedieť na múriku pri hlavnej ceste s jedlom a tam sme ochutnali divnú slanú limču a potom u mňa stratili Pakistanci už aj poslednú štipku úcty, keď posolili melón. Červený dobrý mňami melón. Posolili. Zničili. Zahubili.
Multan bol sklamaním, čo vám poviem.
Ako sme sa tak presúvali do rezortu, kde sme mali zadáčo spať, zastavili sme sa v lokálnej kancoške tej firmy, čo nás zdierala na predchádzajúcom výlete.
Nuž a tu sme čakali asi tri hodiny, lebo nám bolo povedané, že tam, kde chceme bývať nám nevedia zabezpečiť dosť ochranky a oblasť je "under thread". Inak, počas dňa, ako nás tak sprevádzali tí policajti, sa ich jeden stážista spýtal, čo je tá hrozba. A oni reku: Čoby, jaká hrozba. Šak sa tu nič nedeje, bezpečne je tu. Len nemáme čo robiť.
Nuž ale nechceli nás teda pustiť inam a museli sme ostať v ich ubytovacom zariadení, kde to, prekvapivo, stálo majland. A tak hrozilo, že ďalší deň nezvýšia peniaze na zastávku v Čulistane. Nejak sa ale pohádali a vybavili šecko.
A ten Čulistan! To vám bolo super.
V strede púšte. Mešita a hradby. Krasota.
Odtiaľ sme už išli späť do Lahore. Keď sme večer predtým, počas krízy ubytovania navrhli ísť rovno domov, zaznelo, že cestovať po Pakistane v noci je to najhoršie. Že sú tu skupiny zbojníkov, čo striehnu na bralách, vytypujú si turisticky vyzerajúce vozidlo, napadnú ho a okradnú ho. Takže viete ako sme sa cítili, keď okolo jedenástej v noci zrazu náš bus odstaví na krajnici diaľnice. Chvíľu stojíme, nikto nám nič nepovie, ako obvykle, a potom zrazu sa hybneme a hen, sme ťahaní.
Dotiahnu náš pokazený bus až k najbližšej pumpe v neďalekom meste a tam zase čakáme. Zrazu nás presúvajú do vanov, ktoré netuším kde splašili.
Nasáčkujeme sa do nich nejak a vyrážame.
Srandovná bola i cikpauza o jednej ráno, kedy nám celkom vystresovaní Pakistanci vysvetľovali, držte sa v skupine!!! A posielali s nami policajtov pomaly na záchod.
V Lahore sme boli okolo tretej. Tam sa pohádali vodiči a naši vedúci. Pomaly facky lietali. A my sme netušili čo sa deje.
Zrazu jeden van odišiel a všetci sme sa nasáčkovali do druhého a začalo sa rozvážanie.
Nás vyhodili pred domom okolo piatej. Nevedeli sme sa dozvoniť, a tak sme sedeli na múriku, rozjímali a smiali sa na absurdnosti situácie.
Pomaly začína obdobie, kedy ľudia odchádzajú a je to celkom smutné. Chýbajú.
Tieto podmienky tu nás veľmi združili.
(ps: veľmi nečakane, ale idem domov. Nie, kvôli žiadnej hrozbe, ale v podstate kvôli sklamaniu z celého tohoto, neserióznosti projektu a strate času a energie. Z fotiek sa síce zdá, že je to tu čarovné, ale miesto robia ľudia. A mám už vyskúšané, že ľudia vedia aj tie najnádhernejšie miesta znepríjemniť a pokaziť do takej miery, že... nuž, 5. idem domov.
jaj a hurá
teším sa veľmi, aj keď ma spolubývajúce takmer prizabili a budú mi chýbať)
Dnes o troj- (v podstate štvor-) dňovom výlete do mesta Multan.
Ak si spomínate, spomínala som ho už, v súvislosti s tým, že je to najstaršie mesto tuna. 5000 rokov.
Vstávali sme o štvrtej, bo 4:45 nás mal vyzdvihnúť bus. (Ja som spala asi hodinku, bo som bola rozčúlená kvôli nevhodnej esemeske, čo naša vedúca rozposlala...to je jedno).
Lahore sme opustili o štvrť na desať.
9:15!
Pätnásť munút po deviatej!!
Nielen, že bus po nás prišiel o šiestej, ale kým sme vyzdvihli všetkých ostatných, bolo 9:15.
Pakistani style.
Cestou sme sa zastavili v oblasti Harapa, co je miesto, kde su vykopavky Harapskej civilizacie. Mrte stare a tak. Je tam napríklad prvý zachovaný písaný text. Nevieme čo hovorí, ale je to tam.
Bolo tam mrte teplo a zrúcanina bola jedna plus jedno múzeum.
 |
| spomínaná vykopávka |
 |
| ak si sem uviažete kus látky, splní sa vám prianie |
 |
| strašne dlhý hrob, buď je tam viac vojakov, alebo bol jeden pochovaný s vlajkou (to sú ich dve teórie) |
 |
| srandičky nad hrobom |
Multan: Čína Pakistanu - všetko sa tu vyrába a vyváža do ostatných miest a tu je to lacné.
Došli sme tam, videli knižnicu (jedna miestnosť s knihami), ktorá bola vo veži s hodinami, postavená Britmi. Tam sme sedeli pár hodín a čakali, lebo že vraj tam bol nejaký sprievod a bolo nebezpečné ísť von. Plus, mali sme medzi nami Američana, čo im tiež nejak nevoňalo. Tak nám zháňali ochranku a tak...
Obedovali sme v takom šitnom fastfoode voľajakom, kde mali Fish and Chicks a neskôr sme videli dve Shrines, jedna rovnaká ako druhá.
potom večer sme išli reku na trhovisko. Tam to bolo nanič, lebo sa o nás báli, keďže sme boli strašne nápadná veľká skupina a ktokoľvek sa tiež mohol stratiť. Tak nás len brali z jednej bezvýznamnej prázdnej uličky do druhej, vždy v polovici sme sa otočili a vrátili a vyhli sme sa hlavnému trhoviskovému ruchu. Nič sme z toho teda nemali.
Neskôr nás nechali chvíľu sedieť na múriku pri hlavnej ceste s jedlom a tam sme ochutnali divnú slanú limču a potom u mňa stratili Pakistanci už aj poslednú štipku úcty, keď posolili melón. Červený dobrý mňami melón. Posolili. Zničili. Zahubili.
 |
| ak si o túto stenu ošúchate hlavu, budete mať dlhé vlasy (tak som sa spýtala, reku či na druhý deň, a oni, že nie, o pár týždňov....úúú mágia veru) |
 |
| navštívili sme obchod a výrobňu tradičných vázičiek (viete si predstaviť ako uchvátení boli Číňania) |
 |
| iba tá farba sa mi páčila |
 |
| vstupné do múzea... všimnite si...5 pre domácich, 200 pre cudzincov |
 |
| avatársky strom, pod ktorým sme mali obed |
 |
| v tom fast foode |
 |
| na trhovisku |
 |
| prvú noc sme spali v riaditeľni dievčenskej školy |
 |
| chudý chudý kôň. a videla som aj straaaaašne chudé kravy. |
 |
| tento chlapík bol najprotivnejší zjav aký tu kedy bol. náš sprievodca na tento výlet |
 |
| Multan |
 |
| V Shrine |
 |
| Obed |
Multan bol sklamaním, čo vám poviem.
Ako sme sa tak presúvali do rezortu, kde sme mali zadáčo spať, zastavili sme sa v lokálnej kancoške tej firmy, čo nás zdierala na predchádzajúcom výlete.
Nuž a tu sme čakali asi tri hodiny, lebo nám bolo povedané, že tam, kde chceme bývať nám nevedia zabezpečiť dosť ochranky a oblasť je "under thread". Inak, počas dňa, ako nás tak sprevádzali tí policajti, sa ich jeden stážista spýtal, čo je tá hrozba. A oni reku: Čoby, jaká hrozba. Šak sa tu nič nedeje, bezpečne je tu. Len nemáme čo robiť.
Nuž ale nechceli nás teda pustiť inam a museli sme ostať v ich ubytovacom zariadení, kde to, prekvapivo, stálo majland. A tak hrozilo, že ďalší deň nezvýšia peniaze na zastávku v Čulistane. Nejak sa ale pohádali a vybavili šecko.
A ten Čulistan! To vám bolo super.
V strede púšte. Mešita a hradby. Krasota.
 |
| tuto bývala kráľova obľúbená žena |
 |
| všetky chrámy sú rozdelené na 4, lebo akože 4 záhrady raja |
 |
| keď policajt robí group picture |
 |
| kola a pepsi v strede púšte |
Odtiaľ sme už išli späť do Lahore. Keď sme večer predtým, počas krízy ubytovania navrhli ísť rovno domov, zaznelo, že cestovať po Pakistane v noci je to najhoršie. Že sú tu skupiny zbojníkov, čo striehnu na bralách, vytypujú si turisticky vyzerajúce vozidlo, napadnú ho a okradnú ho. Takže viete ako sme sa cítili, keď okolo jedenástej v noci zrazu náš bus odstaví na krajnici diaľnice. Chvíľu stojíme, nikto nám nič nepovie, ako obvykle, a potom zrazu sa hybneme a hen, sme ťahaní.
Dotiahnu náš pokazený bus až k najbližšej pumpe v neďalekom meste a tam zase čakáme. Zrazu nás presúvajú do vanov, ktoré netuším kde splašili.
Nasáčkujeme sa do nich nejak a vyrážame.
Srandovná bola i cikpauza o jednej ráno, kedy nám celkom vystresovaní Pakistanci vysvetľovali, držte sa v skupine!!! A posielali s nami policajtov pomaly na záchod.
V Lahore sme boli okolo tretej. Tam sa pohádali vodiči a naši vedúci. Pomaly facky lietali. A my sme netušili čo sa deje.
Zrazu jeden van odišiel a všetci sme sa nasáčkovali do druhého a začalo sa rozvážanie.
Nás vyhodili pred domom okolo piatej. Nevedeli sme sa dozvoniť, a tak sme sedeli na múriku, rozjímali a smiali sa na absurdnosti situácie.
Pomaly začína obdobie, kedy ľudia odchádzajú a je to celkom smutné. Chýbajú.
Tieto podmienky tu nás veľmi združili.
(ps: veľmi nečakane, ale idem domov. Nie, kvôli žiadnej hrozbe, ale v podstate kvôli sklamaniu z celého tohoto, neserióznosti projektu a strate času a energie. Z fotiek sa síce zdá, že je to tu čarovné, ale miesto robia ľudia. A mám už vyskúšané, že ľudia vedia aj tie najnádhernejšie miesta znepríjemniť a pokaziť do takej miery, že... nuž, 5. idem domov.
jaj a hurá
teším sa veľmi, aj keď ma spolubývajúce takmer prizabili a budú mi chýbať)
Prihlásiť na odber:
Komentáre (Atom)