Posledný post (pravdepodobne)

alebo aspoň posledný z môjho fínskeho Erasmu.

Taže... zdravím tých, čo ostali se mnú

čo by som tak... domov dojdem o 3 dni, v Turku strávim už iba zajtrajšok.

Mala by som to asi nejako zbilancovať, čo?

Nuž...

Nedá sa to nijak zbilancovať, čo vám povím. Akoby sa to ani do života nerátalo, akoby to bola len odbočka, a teraz sa vrátim.
Ale jaká to bola odbočka veru!

Posledné dva týždne boli skvelé, začala som viac sociálne žiť a furt sneží.
To "furt sneží" už prestáva byť sranda.
Vraj v Turku väčšinou nemajú biele Vianoce a toto je neobvyklé. Tak prikladám fotky a zároveň dodávam, že furt bľuchce

Joulupukki na vianočných trhoch I

Vianočné trhy II

trajekt v zime, hen

A Eliise ma došla pozrieť, tak sme skočili na hrad...  a do múzea a tak

Pôvodne som ani neplánovala ísť dnu do hradu, bo všetci furt hovorili, že to za nič nestojí, ale nejak sme sa rozhodli, že vonku je priškaredo, tak to skúsime. A nebolo to také zlé. Je to obrovský obrovský hrad, väčšinou nezariadený a má veľmi milý personál.

V jednej veľkej miestnosti na vás zrazu vybafne výstava o počítačových hrách a môžete si zahrať kool hry, ako bowling z 1988. Smiešny joystick a jeden čudlík a idete. Prča.

 Toto bola taká voľaká stála expozícia...

 Schody nikde...

A to je vsio.

Pesňa: James Blake - A case of you

A dovidenia

9 dni

Už sem asi ani nikto nechodí, tak tu môžem bársčo napísať (ako keby som doteraz nemohla, heh).

Tak napíšem trapošný post o pesničkách, o nás, o nich a vlastne o ničom dokopy... lebo móžem.

Tak najprv...v karaoke (v ktorom sa úspešne zlepšujem) ľudia často spievajú moderné populárne pesničky, a neuvedomujú si texty. Je to až divné. Človek príde na to, že drvivá väčšina je vlastne smutná. Veselo znie, ale z obsahu je človeku do plaču.
Alebo čo ma štve, pesničky ako One day. Krásna pieseň, blbý text, keď si to tak vezmete. Vo mne to vyvoláva pocit, že mi niečo uniká a že by som mala "viac žiť". Čo je kapitálna hovadina, ale tá pieseň je tak krásna.

Zato sa mi začali úprimne páčiť Noah and the whale. Určitým spôsobom veľmi povzbudiví, pozitívni, ale nie patetickí alebo plytkí.


Ďalej... jeden deň som sa tak nejak klasicky zasekla na jútube a pozerala som videá dvoch ľudí. Stephena Frya a Plana B.
Obaja rozprávajú strašne múdro, len jeden pri tom vyzerá hlúpejšie.
Zmení to to, ako ho ľudia počúvajú?

A posledná odvecná vec na dnes... pár dní dozadu som si overila, že na Fínov platí:
Illalla hilpeä ja kaljaa, aamulla kalpea ja hiljaa.
Cheerful with beer in the evening, pale and silent in the morning.

A veru, opiť ich a je dobre.

Asi fakt začnem hľadať lacné letenky na výlet sem budúci rok, alebo ľudí s ktorými by sme išli na mini roadtrip sem a ešte ďalej (nevravím že do nekonečna, toľko času nemá asi nikto, ale ...).

okej, teľo mojeho ku temu

ďakujem Vám doma strašne za to že tam pre mňa ste. strašne.

Laponsko!!!

Ak toto ešte niekto číta, tak vitaj.

Posledný výlet.
A jaký to bol výlet!

Približne 1150km vzdušnou čiarou do najvzdialenejšieho bodu kam sme išli.
Cesta späť, bez zastávok 15 hodín. Proste bod 1: ďaleko to bolo.

Počasie: Nebola až taká zima, cca -13, -23 v noci a svetlo bolo asi 4 hodinky, ale slnko sme nevideli.

Cestou tam sme sa zastavili v múzeu, Arktikum, pomerne nudnom na pomerne dlho a tak som pomerne zaspala na jednej "atrakcii" kde si návštevník ľahol (prvá chyba) a pozeral na hviezdnu oblohu a polárnu žiaru premietanú nad ním (druhá chyba).
Skrátka ideálne podmienky na siestu. Ale nebojte sa, prechodila som tam všetko, dokonca som sa chvíľu ocitla sama vo výstavných miestnostiach a myslela som si, že to nepatrí k výstave. Patrilo.
A videla som napríklad fajn výstavu o fínskom architektovi Alvarovi Aaltovi.
A bola tam sekcia o tom, že ako sa ľudom dnes býva v jeho stavbách. Pekné veru.

Inak to múzeum bolo o Saamoch (ako wikipédia volá Sami people, v podstate Laponcov asi) a o Laponsku ako takom, o prírode, zime, ľade a tak...

Potom sme sa zastavili v Santa Village. Prekročili sme tam Polárny kruh, navštívili poštu a najmä, stretli Santu, resp. Joulupukkiho.
Za fotku s ním si vypýtali 25 eur, tak tá nie je, ale stretnutie bolo zadarmo. Čakali sme vo fronte niečo vyše hodiny, ale stálo to za to. Strašne zlatý ujcko to je, ten Santa. Vraj vie všetky jazyky, a veru, pozdravil nás že Ahoj, aj keď splietal niečo o českoslovenčine abo čo.

Iná skupina stretla iného Santu, vo veľajšom domci. (Náš býval akože v jaskyni...vyzeralo to skôr ako továreň, pekné to tam bolo, ale nesmelo sa tam fotiť. By vás vyšmarili Santovi pomocníci).
Oni nečakali ani 10 minút a počúvať ich neskôr v autobuse bolo na nezaplatenie. V podstate dospelí ľudia, chalani, sa nevedeli spamätať z toho, aký bol super, a že akonáhle vošli, povedali niečo po litovsky a on hneď že "počkaj počkaj, Litva, či Lotyško?". Toto ich úplne dostalo a potom začal rozprávať ako bol vo Vilniuse raz, a iná baba povedala že je z Holandska, tak začal vymenovávať mestá, kým nespomenul jej mesto a potom začal plynule hovoriť po holandsky a aj Nemci hovorili, že nemecký prízvuk mal super.
Tak som potom dlho počúvala, aký je ten Santa super, a že ten ich je pravý a že vlastne začali naňho veriť.
Sa nedalo neusmievať.
Cestou späť sme tam mali mini cikpauzu, jeden z nich sa skočil s ním odfotiť a všetkým to potom v buse hrdo ukazoval.

pošta

listy z celého sveta Santovi

naša chajda

Na ceste sme stretávali fúru sobov (po piatom som prestala počítať) a pár losov.

Bývali sme v turistickej dedinke Saariselkä, v peknej dobre vybavenej chalúpke, kde sme jeden večer vyhodili poistky, bo sme zapli všetko od sušičky, cez rúru, saunu, až po práčku.

Prvý deň sme sa boli schopní vyterigať na najbližší kopec od našej chalúpky odkiaľ vraj je najlepšie vidno polárnu žiaru. Ale bolo zatiahnuté a nič sa nedialo. Nuž ale museli sme tam ísť a čeknúť to, bo ak by sme odchádzali bez toho, aby sme ju videli, polovica autobusu by cestu späť preplakala.

Na začiatku sne sa zložili celá chajda na jedlo, a Belgičania fajne varili (cestoviny, burgre, tortily, ale s domácimi omáčkami, zapekanými paradajkami, šalátmi a proste luxusne).

V chajde sme mali pravdaže saunu, tak som tam dva razy bola. Prvý raz som dokonca zachlaďovaciu fázu odbavila vonku v snehu. V laponskom snehu, jaj :)

Spolubývajuci doniesol svoj laptop s karaoke (čo sa stalo našou pravidelnou zábavkou po večeroch) a tak sme šantili a bliakali aj v Laponsku.
Bohužiaľ, sa to nejak roznieslo, a zase, 4th floor party, ako v Turku, všetci sa nasáčkovali k nám, demolovali našu chajdu a pili náš chlast.
Aspoň som si overila, že fakt mám superchopnosť spať akoby nič, keď za dverami prebieha párty mesiaca.

Poslednú noc jedna Holanďanka išla ukradnúť fľašku lacnej vodky, ale ju načapali a to vám bolo divadlo! Sranda strašná. Dostala to tak, jak nikto. Všetci jej opakovali, že ako ju nenávidia a ako to posrala a ona len vymýšľala ďalšie výhovorky, alebo sa ospravedlňovala.

Druhý deň sme mali voľno, tak sme sa išli sánkovať na najdlhšiu sánkarsku dráhu v Európe. Keď sme sa vyterigali 1,5km hore, krásny výhľad, človek nevie kde končí krajina a začína obloha, všetko je biele a nádherné, ale sadne na sánky, také tie bobové, umelé, kde-kade tam ležali, človek si len požičal, a nift.
Proste ostatní jakš-takš fičali, ale ja som iba sedela. Chvíľu som sa snažila rozbehnúť, keď to nešlo, som si povedala, že tento úsek pôjde rýchlejšie pešo. Tak ako som vyšla, tak som zišla, pár metrov. Jedna tupoňka, podľa sofistikovanej vetnej štruktúry predpokladám, že Francúzka, abo Belgičanka sa ma spýtala "You don´t like?" a ja reku, že to je rýchlejšie pešo.

Ale potom to bolo strmšie a super a rýchle a nebezpečné. Fast and Furious Saaresilkä edition.

ski resort, vraj nic moc

toto je ten najdlhší sánkarsky svah

Večer sme si potom sedeli a pozerali X Factor, keď zrazu niekto došiel, že čo tu robíte, šak je polárna žiara! Tak sme vybehli na kopec a fakt. Došla, takým celkom rýchlim spôsobom, chvíľu sa povlnila a zmizla. Ale bolo to čarovné. Nebolo to vôbec farebné, skôr šedé a niektorí boli sklamaní, ale poviem vám, je to neuveriteľné.
Keď sme o dva dni na to zase pozovali ďalšiu, (a krásnu oblohu. Vďaka telefónovej aplikácii sme vedeli čo je aká hviezda, úplne šupa technológia toto, nie romantická, ale šupa) ľuďom začala byť zima a začali byť mrzutí, že furt je to rovnaké, nudné, šedé a že oni chcú také ako na fotkách a odišli.
Zopár nás tam ostalo, asi štyria, bo veď čo keď sa ešte rozčertí tá žiara?
A necestovali sme toľko, aby sme sa jej otočili chrbtom. A veru, rozbehla sa. Trojuholníky tam dávala a tak. A potom sme sa odhodlali a išli sme sa spýtať takých Vietnamcov, čo tam robili fotky, či by nám neurobili jednu s tou žiarou. Bo na normálnych foťáchok nie je vôbec nič vidno a oni mali také futuro mašiny voľaké.
A jak sme tam 20 sekúnd nehybne stáli a potom pribehli k foťáku a ono sa to načítalo, zaznelo hromadné waaaaaaaau!!!!! za nami neskutočne zelená a fialová obloha, ako z pohľadníc a my tam stojíme a škeríme sa, mysliac si, že je to sivá šmuha.
Teraz už len čakáme, kedy nám to pošlú mailom. Juch.

len aby ste videli: polárna žiara bez blesku

polárna žiara s bleskom... asi toľko

Celkovo mám pocit, že tento výlet sa ťažko opisuje, keby som bola poetka, bolo by to možno ľahšie, aspoň fotky snáď pomôžu..

Z dokúpiteľných atrakcií som si kúpila iba výlet k Arktickému Oceánu, lebo nie som na snowmobily a husky safari, jazda so záprahom ma až tak neinteresovala, aby som za to vysolila temer 70 eur. Proste psy. Ale všetci z toho boli úplne nadšení, tak super pre nich.
V cene sme mali sobie safari, čo bolo trochu smutné, lebo nás len posadili na sánky a soby nás chvíľu ťahali a všetci majú teraz fotky sobích zadkov. Potom sme išli opekať makkary do chalúpky s párom Saamskych manželov a spievať koledy. Niektorí boli dosť nešťastní z toho celého, ale čo vám poviem... trochu smutné, ale nesťažujem sa.

 Tu Sami tetuška spieva pravdepodobne koledu, alebo len tak ľudovku, los netuší, ale je to pekné:

 Nuž a môj hajlajt (jeden z..) bol asi výlet do Nórska. Dostali sme strašne fajn lokálneho sprievodcu, ktorý vedel hovoriť o čomkoľvek a bol celkom vtipný. Nehovoriac o tom, že si ma získal, keď upozornil chalaňov, že v interiéry nemajú mať čapice.
Ďakujem.
Sa mi niekedy zdá, že ich nemá kto kultivovať. A to je generácia môjho budúceho manžela, tak mi na nej záleží.
A tu je zopár informácií (ktoré som si neoverila na wikipedii, šak ak vás to zaujíma, viete kde ju nájdete...) od tohoto fajn ujca (ktorého z nevysvetliteľných príčin ľudia časom nemali radi)

- táto severná oblasť Nórska sa volá Finnmark, lebo tam väčšinou žijú Fíni, zo severu, čo keď museli emigrovať, bolo to bližšie ako Španielsko. Teraz majú nórske občianstvo a všetko, ale väčšinou vedia po fínsky
- Na Nórskej strane rastú stromy strašne pomaly a majú asi dva metre po 50tich rokoch
- V Inari oblasti Fínska žije 10 sobov na obyvateľa. Všetky sú súkromným vlastníctvom, označené, ale žijú voľne, iba dva krát do roka sa pozbierajú (v lete a v zime) a poprípade sa povyberajú nejaké na zjedenie
- parohy sobom rastú ako dievčatám tak chlapcom, každý rok nové, 2-3 cm za deň, počas určitého obdobia a potom zkostnatejú alebo ako sa to volá
- v Inari oblasti je iba zopár dedín a tie nemajú ani políciu, ani nemocnicu, ani nič, a najbližšie mesto/dedina s týmito vecami je cca 180 km ďaleko. Taže sanitka tam dokáže dojsť za dve hodiny
- Nórsko má super mega diaľnicu E06, zo severu až na juh (čiastočne po Švédsku), dlhú 3,140 km.
- teploty v Laponsku bývajú v lete niekedy až 35 stupňov (preto má každá chatka balkónik, terasku) a v zime mali najmenej v 1999, kedy 10 dní v januári teplota nebola viac ako -50 a najnižšia bola -56. Takže rozpätie je temer 90 stupňov
- losy jedia v lete dvakrát toľko ako v zime a počas zimy schudnú o 20%. Papajú napríklad huby, čo je ich hlavný zdroj tuku
- nic moc info, ja viem, ale šak to poznáte...


 Tu sa tešíme že sme o hodinu mladší, lebo sme došli do Nórska a môžete vidieť malé 50ročné stromčeky:

A tu som sa nie veľmi úspešne snažila zachytiť krásne nekončiace vrchy a skaly a gigantický priestor okolo plný snehu a ľadu: 

Mali sme aj pár japonských foto foto zastávok, ako to volal milý ujcko. Tu je výsledok:

hranica Fínska a Nórska

vodopády, po ktorých musia hore vyskákať lososy, šikovníci

Nastal mierny problém s obedom, keď sme už boli v buse, organizátori sa dozvedeli, že nám nie sú ochotní urobiť lososovú polievku tam kde ideme, tak narýchlo vybavili niečo iné.
V jednom motoreste nám tetuška uvarila mäsovú, fajnú polievku. Veľa ľudí sa sťažovalo, samo pre seba, ale ja neviem...podľa mňa to krásne zvládli, šak nájsť za pár hodín miesto a polievku pre 100 ľudí v Laponsku nie je sranda.




Ale poďme už k samotnému programu.
Došli sme do jedinej dediny v tejto lokalite, ktorá nebola zbombardovaná alebo vyhorená, volá sa Bugøynes. Žijú najmä z rybolovu a predaja drahých, živých krabov. Mali tam aj malú knižnicu a mini pomník venovaný Fínom a pekný cintorín neďaleko miesta kde sme sa kúpali, tak sme si vraveli, že reku sú pripravení.
Samotný program trval síce iba hodinu (cesta tam bola asi 4), ale bolo to niečo tak super, že som začala uvažovať o tom, že sa pridám k otužilcom. Asi ma to už prešlo, ale chápete.
Najprv sme hupli do oceána, potom do sauny, rozmraziť nohy a späť do oceána, bo sprcha tam nebola.
Sauna bola príliš malá, takže všade kam ste sa pozreli boli spotené končatiny španielov a holanďanov a tak... nie veľmi príjemné, ale tá voda!
Na moje prekvapenie som bola jedna z mála, čo normálne vošla po krk, ľudia často vbehli po kolená, ošpliechali sa utekali späť.
No ale kde sme? Šak takto sa to nerobí.
Došli sme až sem. Tak nech ma porazí, ale vojdem dnu.
A tá eufória čo potom príde, to je vám niečo. Super to bolo.

Bugøynes

vľavo sauna, vpravo šatňa (verte alebo nie, som sem chcela napísať že prezliekáreň, mi to nevedelo napadnúť, ach, nech už som doma :)

ľadový útvar na saune

a tu sme sa kúpali

 A posledné, čo tu spomeniem, je prekvapivo dlhá prestávka, ktorú sme mali medzi check-outom a odchodom. 5 hodín.


Dosť sa nám do toho nechcelo, ale absurdne sa mi to nakoniec páčilo. Chvíľu sme sa poprechádzali a potom sme uľapli v motorestickej reštike, kde sme si dali pizzu, ja som si neskôr dala koláčik (keďže bol "zo včera", bol lacný) a viac ako tri hodiny sme tam sedeli a hrali obesenca.
Jeden veľmi kreatívny spolubývajúci bol zárukou dobrého slova. Dal 3, v tomto poradí: fuck, pizza, car. Ostatných slová boli väčšinou niečo ako mercury, sophisticated, eggplant a tak. Ale on to proste furt zabil.
A pozerali sme tam jedným očkom finále MasterChef Australia, kde robili neskutočný dezert a my sme všetci nadávali a slintali. Keď sme odchádzali, tetuška za pokladňou nám aj poďakovala, jak sa patrí, aj keď ja by som nás asi odstrelila. Tri hodiny...

A ďalší absurdný zážitok. V buse sa nám počas týždňa snažili pustiť dva fajn fínske filmy, furt sa ale zasekli, abo tak. Ale najhoršie, že furt som pri nich zaspala, po piatich minútach, tak si ich chcem zohnať inde. Ale teraz, na cestu späť nám pustili Priateľov.
Friendit (po fínsky). A tak sme pozerali priateľov takmer 7 hodín.

Každopádne, som strašne rada že som tam bola, určo som na niečo zabudla, čo je hodne spomenúť, ale to nevadííííí, lebo to bolo super.

A tu hodím len tak fotky z mojej epickej prechádzky, že reku jak divne  je to tam všetko namrznuté a aký je pekný západ slnka (veru, som sa prechádzala od východu do západu slnka :) )

cesty iba nejak ušlapané, náš vodič autobusu je pre mňa hrdinom

toto je východ slnka

šialenec na bicykli

jazero

ujckovia idú na nákup...so sánkami

západ

môj kábel od sluchátok (viem že sú to slúchadlá, ale fuj...)

Ako pesňu dňa tu dám fajn rap od 20 ročného chalaňa, ktorý rapuje v jazyku Inari Sami, ktorým dnes rozpráva 300-400 ľudí. A znie to fajn, hen, ako fínčina s mäkčeňmi: Amoc

A ešte sa tu podelím s mojím nadšením, že Ed Sheeran má nomináciu na Grammy za A Team ako pieseň roka.
 Neskutočné, keď si vezmete, že to napísal, keď nič nemal, temer spal na ulici a koncertoval ako ďábel. Taže jaj!