Zdravím. Toto je posledný post nesúvisiaci s Fínskom. Fakt. Prepáčte. Ale môžem to sľúbiť, keďže o dva dni odchádzam.
Skutočnosť, že existuje tento blog ma voľajako núti vyjadrovať sa sem k veciam. Pýta sa to.
Vyjadrovať sa k veciam, keď máte blog. Kto ho má, vie ako sa to pýta. Nuž a preto tento post.
Nedávno som na dovolenke prečítala Hunger Games (v peknom zvlašotnom slovenskom vydaní, ktoré vyzerá ako krabica, čo je celkom fajn).
Zhltla som to rýchlo, (ako asi všetci, ktorých poznám čo to čítali) ani nie za tri dni (určo to nie je rekord, alebo čo, ale vraví vám to človek, ktorý na tej istej dovolenke dočítal knihu, ktorú si tam berie už tretí rok po sebe a má asi 160 strán). (Inak, je to od Erlenda Loeho, Fakta o Fínsku a napriek mojej neschopnosti s tým pohnúť je to sranda a môžem iba odporučiť.)
Nuž ale k Hrám...
Nebudem tu spojlerovať a napíšem iba, že je to skvelé, že kto chce si v tom nájde aj ten twajlajt, to je na ňom, ale že ja som v tom, ako väčšina ľudí, našla určite niečo viac.
Snáď neprezradím veľa, keď poviem, že je to (mimo iného) o vojne a všetkom, čo s ňou súvisí.
Príčiny, následky, priebeh a morálka a všetko medzi...
Mne sa postupne vybavili naše povinné čítania. Traja kamaráti, Na západe nič nové a 1984.
Ale bol tam jeden rozdiel. Hry sú síce kruté a v hrôze fiktívnych vojen nijak nezaostávajú za
klasickými románmi o vojne skutočnej, ale majú v sebe akúsi nádej.
Je to akoby pripomenutie hrozby vojny sprostredkovane, v čase mieru a najmä, a to mi došlo o malú chvíľku neskôr, pre mládež.
A tu sa dostávam k môjmu problému.
Som typ, ktorý sa vie vžiť a zžiť s románom (aj počas Hier mi sem tam padla slzička, komu by nie...) a napriek tomu bol záver, moment keď som knihu zatvorila a vravela si "a čo teraz so životom?" mierne neuspokojivý.
Je to snáď preto, lebo ako tínedžer som dostala do rúk Remarqua a Orwella? Sú to diela poznačené vojnou veľmi priamo,z prvej ruky a pre dospelých.
Niečo z toho (samotná sila tých románov, alebo fakt že som možno nebola cieľovou skupinou)
spôsobilo, že ma to úplne odrovnalo. Ohúrili ma a bola som vďačná za povinné čítanie. Dlho som sa z niektorých spametávala.
A tak by sa možno dalo vysvetliť, prečo ma teraz nezloží román, písaný v podstate asi pre mladšiu vekovú kategóriu, nech je akokoľvek úžasný a nech by som to akokoľvek veľmi chcela. (Asi.) Možno je to úplná hovadina, čo tu práve píšem.
Ale Hunger Games sú naozaj skvelé. Otázky (vojnovej) morálky podľa mňa nemôžu byť lepšie
položené a zodpovedané. Keď prirátame problém manipulácie v médiách, je dobrodružnosť a
romantika príbehu, čiže prístupná forma už iba čerešnička na torte úžasnosti.
Čiže, čo som tu chcela povedať. Možno je to blbosť, a najmä, je to asi len otázka a
vôbec nie stanovisko. A ako tak rozmýšľam, je to asi viac otázok.
To, že význam a pocit z románu sa mení, s vekom čitateľa je jasné. Neviem či to treba nejak regulovať, riešiť či brať na to ohľad, to fakt neviem.
Tiež nevravím, že nám nemali dať čítať "dospelejšie" knihy. Ja som si ich užila a nevnímala som, že by som na ne nebola pripravená alebo čo. A možno aj teraz by ma tak vzali.
A možno fakt, že román, u ktorom som akoby objektívne videla dôvody prečo a ako by mal u mňa rezonovať, nerezonoval, nemá nič spoločné s povinným čítaním.
Neviem.
Prosím, neváhajte sa podeliť s vaším názorom, veľmi rada by som ho poznala.
Každopádne, od Hunger Games som čakala veľa a dostala som viac.
Takže ak ste to nečítali, nenechajte sa odradiť mojimi úvahami a zožente si to a užívajte si to ako sa dá.
júúú, a som mrte nadšená z Otváracieho ceremoniálu LOH 2012, ešte viac zbožňujem Dannyho Boyla ako voľakedy a bolo to celé krásne, svieže, nápadité, vtipné, úžasnosť skrátka, celé dobre (teda takmer, ale ten záver sa dá zabudnúť).
Tak som sa na to tešila a ono to bolo fakt tak super jak som čakala, čo je zázrak.
Nehovoriac o skvelom soundtracku, indie cez indie. Dizzee (ok, nie všetci sú stále indie), Emeli Sandé, Arctic Monkeys ale najmä Alex Trimble z Two door cinema club!!! Som neverila vlastným očiam. A pravdaže celá pasáž o hudbe bola mrte.
Ach, pre britofila ako som ja to boli dokonalo strávené hodiny života.
A zase odveci, pesňa na dnes (a z osobnej skúsenosti viem, že aj na dva týždne pri mori...)
Villagers
, a slanted vertical line emphasized with two dots).
