Multan a dezerty

Táááže, čaute čaute
Dnes o troj- (v podstate štvor-) dňovom výlete do mesta Multan.

Ak si spomínate, spomínala som ho už, v súvislosti s tým, že je to najstaršie mesto tuna. 5000 rokov.

Vstávali sme o štvrtej, bo 4:45 nás mal vyzdvihnúť bus. (Ja som spala asi hodinku, bo som bola rozčúlená kvôli nevhodnej esemeske, čo naša vedúca rozposlala...to je jedno).
Lahore sme opustili o štvrť na desať.
9:15!
Pätnásť munút po deviatej!!
Nielen, že bus po nás prišiel o šiestej, ale kým sme vyzdvihli všetkých ostatných, bolo 9:15.
Pakistani style.

Cestou sme sa zastavili v oblasti Harapa, co je miesto, kde su vykopavky Harapskej civilizacie. Mrte stare a tak. Je tam napríklad prvý zachovaný písaný text. Nevieme čo hovorí, ale je to tam.
Bolo tam mrte teplo a zrúcanina bola jedna plus jedno múzeum.

spomínaná vykopávka

ak si sem uviažete kus látky, splní sa vám prianie

strašne dlhý hrob, buď je tam viac vojakov, alebo bol jeden pochovaný s vlajkou (to sú ich dve teórie)

srandičky nad hrobom

Multan: Čína Pakistanu - všetko sa tu vyrába a vyváža do ostatných miest a tu je to lacné.
Došli sme tam, videli knižnicu (jedna miestnosť s knihami), ktorá bola vo veži s hodinami, postavená Britmi. Tam sme sedeli pár hodín a čakali, lebo že vraj tam bol nejaký sprievod a bolo nebezpečné ísť von. Plus, mali sme medzi nami Američana, čo im tiež nejak nevoňalo. Tak nám zháňali ochranku a tak...
Obedovali sme v takom šitnom fastfoode voľajakom, kde mali Fish and Chicks a neskôr sme videli dve Shrines, jedna rovnaká ako druhá.
potom večer sme išli reku na trhovisko. Tam to bolo nanič, lebo sa o nás báli, keďže sme boli strašne nápadná veľká skupina a ktokoľvek sa tiež mohol stratiť. Tak nás len brali z jednej bezvýznamnej prázdnej uličky do druhej, vždy v polovici sme sa otočili a vrátili a vyhli sme sa hlavnému trhoviskovému ruchu. Nič sme z toho teda nemali.
Neskôr nás nechali chvíľu sedieť na múriku pri hlavnej ceste s jedlom a tam sme ochutnali divnú slanú limču a potom u mňa stratili Pakistanci už aj poslednú štipku úcty, keď posolili melón. Červený dobrý mňami melón. Posolili. Zničili. Zahubili.

ak si o túto stenu ošúchate hlavu, budete mať dlhé vlasy (tak som sa spýtala, reku či na druhý deň, a oni, že nie, o pár týždňov....úúú mágia veru)

navštívili sme obchod a výrobňu tradičných vázičiek (viete si predstaviť ako uchvátení boli Číňania)

iba tá farba sa mi páčila

vstupné do múzea... všimnite si...5 pre domácich, 200 pre cudzincov

avatársky strom, pod ktorým sme mali obed

v tom fast foode

na trhovisku

prvú noc sme spali v riaditeľni dievčenskej školy

chudý chudý kôň. a videla som aj straaaaašne chudé kravy.

tento chlapík bol najprotivnejší zjav aký tu kedy bol. náš sprievodca na tento výlet

Multan

V Shrine

Obed

Multan bol sklamaním, čo vám poviem.
Ako sme sa tak presúvali do rezortu, kde sme mali zadáčo spať, zastavili sme sa v lokálnej kancoške tej firmy, čo nás zdierala na predchádzajúcom výlete.
Nuž a tu sme čakali asi tri hodiny, lebo nám bolo povedané, že tam, kde chceme bývať nám nevedia zabezpečiť dosť ochranky a oblasť je "under thread". Inak, počas dňa, ako nás tak sprevádzali tí policajti, sa ich jeden stážista spýtal, čo je tá hrozba. A oni reku: Čoby, jaká hrozba. Šak sa tu nič nedeje, bezpečne je tu. Len nemáme čo robiť.
Nuž ale nechceli nás teda pustiť inam a museli sme ostať v ich ubytovacom zariadení, kde to, prekvapivo, stálo majland. A tak hrozilo, že ďalší deň nezvýšia peniaze na zastávku v Čulistane. Nejak sa ale pohádali a vybavili šecko.

A ten Čulistan! To vám bolo super.
V strede púšte. Mešita a hradby. Krasota.

tuto bývala kráľova obľúbená žena

všetky chrámy sú rozdelené na 4, lebo akože 4 záhrady raja

keď policajt robí group picture

kola a pepsi v strede púšte

Odtiaľ sme už išli späť do Lahore. Keď sme večer predtým, počas krízy ubytovania navrhli ísť rovno domov, zaznelo, že cestovať po Pakistane v noci je to najhoršie. Že sú tu skupiny zbojníkov, čo striehnu na bralách, vytypujú si turisticky vyzerajúce vozidlo, napadnú ho a okradnú ho. Takže viete ako sme sa cítili, keď okolo jedenástej v noci zrazu náš bus odstaví na krajnici diaľnice. Chvíľu stojíme, nikto nám nič nepovie, ako obvykle, a potom zrazu sa hybneme a hen, sme ťahaní.
Dotiahnu náš pokazený bus až k najbližšej pumpe v neďalekom meste a tam zase čakáme. Zrazu nás presúvajú do vanov, ktoré netuším kde splašili.
Nasáčkujeme sa do nich nejak a vyrážame.
Srandovná bola i cikpauza o jednej ráno, kedy nám celkom vystresovaní Pakistanci vysvetľovali, držte sa v skupine!!! A posielali s nami policajtov pomaly na záchod.
V Lahore sme boli okolo tretej. Tam sa pohádali vodiči a naši vedúci. Pomaly facky lietali. A my sme netušili čo sa deje.
Zrazu jeden van odišiel a všetci sme sa nasáčkovali do druhého a začalo sa rozvážanie.
Nás vyhodili pred domom okolo piatej. Nevedeli sme sa dozvoniť, a tak sme sedeli na múriku, rozjímali a smiali sa na absurdnosti situácie.

Pomaly začína obdobie, kedy ľudia odchádzajú a je to celkom smutné. Chýbajú.
Tieto podmienky tu nás veľmi združili.

(ps: veľmi nečakane, ale idem domov. Nie, kvôli žiadnej hrozbe, ale v podstate kvôli sklamaniu z celého tohoto, neserióznosti projektu a strate času a energie. Z fotiek sa síce zdá, že je to tu čarovné, ale miesto robia ľudia. A mám už vyskúšané, že ľudia vedia aj tie najnádhernejšie miesta znepríjemniť a pokaziť do takej miery, že... nuž, 5. idem domov.
jaj a hurá
teším sa veľmi, aj keď ma spolubývajúce takmer prizabili a budú mi chýbať)