Cestovanie

Tu si dovolím nedať žiadne fotky a nehovoriť o Pakistane.
Totiž, tento pobyt ma nejak prinútil uvažovať o cestovaní ako takom a chcem sa s tým podeliť.
Varujem takto vopred, že reku nemusíte čítať ďalej, je to taká divná reflexia, ale zároveň by ma zaujímal aj váš pohľad, preto to tu píšem.

Nie som správny cestovateľ.
Aspoň nie v očiach druhých a je ťažké si udržať medzi nimi akú takú integritu.

Spozorovala som zvláštny trend cestovania "kam nikto nechodí" a "dokončovania krajín".
Ani s jedným prístupom sa nejak neviem stotožniť a preto tu strácam na mojej inak nepopierateľnej úžasnosti. A preto mám potrebu sa tu nejak sama pred sebou obhájiť.
Aby som to vysvetlila.

Prvé je pomerne jednoduché.
Mnohí chcú vidieť Kašmír, napriek tomu, že je to dosť ďaleko, a že tam v podstate nič nie je.
Okej, je tam krásna príroda, ale nič neobyčajné. Nič konkrétne.
To, čo je na tomto mieste neobyčajné je, že tam ľudia nechodia a že je to územie nikoho.
A toto je vám dobré akurát tak v prípade, že tento výlet popisujete kamarátom. Vtedy to pravdaže ohúri a ste výnimoční.
Ja som príliš pohodlná a bojím sa tam ísť. A výsledok?
"Ty si preletela tak ďaleko, a teraz premrháš túto skvelú, jedinečnú šancu. Nikdy sa sem už nevrátiš. Prídeš o to. Je to životná šanca."
Nuž áno, prídem o ňu.

A druhé, "dokončenie krajiny", je zvláštny pojem pomenuvávajúci stav, kedy ste videli všetko, čo je v danej krajine "dôležité", či "zaujímavé", či "hodné videnia".
To je síce pekné, ale spôsob, akým je to dosiahnuté je prazvláštny. Vyžaduje si to chodenie z miesta na miesto a odfajkávanie si zoznamu.
Možno existujú ľudia, ktorí to vedia robiť aj inak, ale tu vidím takých, ktorí si nenechávajú priestor na skutočné užívanie si momentu a precítenie atmošky. Znie to možno ako klišé, ale naozaj si myslím, že nestačí niečo vidieť na vlastné oči. Síce vymenujete čo všetko ste videli, ale koľko z toho si naozaj zapamätáte.

Aby som sa priznala, z mojich doterajších výletov, a to rátam všetky, za celý život, aj tie, keď som mala 5 rokov a išli sme so starými rodičmi kradnúť snežienky, aj tie, keď sme bežali po Louvri, aby sme stihli zhliadnuť starú dobrú Monu Lisu a aj tie, keď sme sa lopotili do Vysokých Tatier, si viete čo najviac pamätám?
Čas, ktorý som strávila na lavičkách, rozprávaním sa a obzeraním sa okolo. Pri Morskom oku, pri Divadle v Osle, alebo len sama tešiac sa z toho, že som tam, kde práve som, ako vo Fínsku.

A tak, síce vyzerám pohodlne, trápne a zbabelo a "neužívam si život naplno", ale nechodím každý deň na výlet, a neženiem sa cez celý Pakistan, len aby som videla púšť a nerobím si zoznam miest, ktoré musím pred smrťou vidieť.
Ale, koho iného ako mňa to má prečo trápiť, všakže?



Na záver pravdaže chcem povedať, že ak "dokončovanie krajín" a odfajkávanie zoznamov niekoho napĺňa, hor sa na cesty! Nech ho nič nedrží, je to super, nech sa teší, nech si plní sny a užíva život. Len nech druhým nedáva pocit, že mrhajú tým svojím.