Deň v Old Lahore

Zdravím vás všetkých

Pôvodne by tu bolo niečo v zmysle: Ozvem sa vám o tri dni, ideme na výlet do Multan-u. Ale Pakistani style, výlet je zrušený a máme dva dni voľna. Ak by som nešla predošlé dva dni na neAIESECovské výlety, mám 4 dni voľna. To by znamenalo, 4 dni zavretá v prehriatej izbe. Juhúú.

Ale vďaka tomu, že tu mám akčnú spolubývajúcu, mám za sebou dva zatiaľ asi najlepšie dni z môjho pobytu tuná.

Najprv sme išli s Charlesom (ak si ho pamätáte, veľmi fajn) na nákup oblečenia a zmeniť peniaze a tak.
Býva v jeho byte v centre Lahore aj s ďalšími šiestimi stážistami. Majú dve malinké izbietky a jednu malinkú sprchu. Nie veľmi humánne podmienky, ale čo už. Aspoň majú blízko obchod a ako chlapi môžu samovoľne chodiť po uliciach.

ich schodisko

to len tak, že hahaha

pohľad z otvorenej rikše, čo fakt neviem ako sa volá, ale fachčí

Počas dňa sme išli rikšou, takou nejakou inou rikšou, s otvoreným zadkom a metrobusom. Metrobus je sranda, stojí 20 rupií, či ste dieťa, dôchodca, abo kôň, je to vlastne autobus, len zastávka vyzerá ako metro, bo sa tam otvoria také sklenené dvere a vy vstúpite do autobusu. Pre ženy sú vyhradené prvé dve dvere, pre mužov zvyšok.

Počas nákupu tradičného oblečenia (na výlet, na ktorý som sa rozhodla neísť, do Kašmíru, zabite ma, ale nechce sa mi ísť tak ďaleko a nebezpečne, iba kvôli fajn prírode) sa ma dve tetušky začali pýtať, ako sa volá môj účes. Neviem, či chceli počuť "vzadu a po bokoch krátke", alebo niečo v zmysle Chuan Pablo, ale každopádne som im nevyhovela, lebo som bola príliž zmätená.
A sranda, keďže som chcela väčšie oblečenie ako pre bábiku, predavač vravel, že je to o dosť drahšie, lebo je použité viac látky. No chápete to? Za tlstosť sa platí. Každopádne ale po vyjednávaní ma trojo šiat a jedny nohavice vyšli ani nie na 21 eur, čo je úplne fajn.

všade majú toľkoto žiaroviek. PREČO?

Keď sme boli vybavovať sim kartu, vošli sme do takej akože kancelárie. Klíma na plné pecky a normálne tam mali poradový systém, taký s blikajúcimi číslicami nad priehradkami. Ale...pakistani style... nepoužívali ho, mali tam tetu, ktorá sa každého príchodzieho spýtala, čo chce, zapísala si to do notesíku a potom ho zavolala k nejakému okienku.

Neskôr nás Chrales zobral do takého mini podniku, pre štamgastov, alebo čo. A tam sme si dali Frni, čo je ryža s mliekom a cukrom, akoby veľmi jemnučká ryžová kaša, veľká mňamka a na to sme si dali ich tradičné, mlieko so sódou. Ale pod sóda oni tu myslia sladkú, červenú bublinkovú limču. Prekvapivo, človek sa z toho neposerie.
Celé dokopy, ani nie jedno euro.

Frni

Navštívili sme aj Shrine of Data Ganj Bakhsh Hajveri, čo je niečo ako mešita, ale modlia sa k niekomu kto umrel a vysliší vaše priania (aspoň tak som to pochopila) a kde nás ledva pustili, potom s nami išla ochranka (policajtka a policajt) a potom od nás chceli za to 500 rupií od každej (tri sme tam boli). A zo odloženie topánok nepýtali 5, ako od iných, ale sto. Hajzli.
Na takýchto miestach sú vždy ženy inde ako muži, čo mi furt príde zvláštne. Vraj že aj v mešitách sa väčšinou modlia muži, udržujú priateľstvá a vzťahy a ženy sa modlia doma, uddržujú domácnosť v chode.
Počas tour de Shrine nás zaviedli k nejakému okienku, za ktorým bola truhla s tým mŕtvym a veľa veľa kvietkov, ktoré krásne voňali. Keď nás nabádali, aby sme sa reku pomodlili, nevedeli sme veľmi ako, tak sme len stáli a dúfali, že sa čoskoro poberieme ďalej. Tá vôňa ale bola mrte. To bolo jediné fajn. Inak tam bolo mrte žien, ktoré civeli a ako je tu zvykom, nás chytali. Toto je fakt divné. Oni tu nepoznajú žiadne súkromie, osobnú zónu, nič. Proste vás zchmatnú, chytajú sa vašej hlavy a tak. Jedna cetuš mi dala náramok, snáď pre šťastie. Nemala som jej čo dať späť, tak mi ho teda možno nechtiac darovala.

Nakoniec nás Charles zobral na obed k jeho tete. Odtiaľ bohužiaľ fotky nemám, bo mi to bolo blbé. To vám bol taký dvorček v centre starého mesta, s jednou miestnosťou. Tam bol telkáč a pár kresiel. Na dvore sa varilo a bola tam celá rodina a potom sme jedli na zemi v tej miestnosti. Celé to bolo aj s dvorom asi ako naša obývačka. Ale jedlo bolo super, kura a ryža, ako vždy, a ľudia boli láskaví. Veľmi zvláštny fajn zážitok.
Charles (podľa mňa nie zo srandy) vraví, že to robí len kvôli tomu, aby od nás dostal invitation letter do Európy, ale to je mi jedno, robí to a to je fajn.

Ešte toto som chcela. Tuná je to tak, že na severe (Punjab, Lahore, de som ja) vám budú tvrdiť, že juh (Karachi) je nebezpečný. A na juhu vraj všetci tvrdia, že sever je nebezpečný. Celkovo je to také divné, bo jeden človek vám povie, že výlet do Kašmíru je úplne bezpečný a v pohode, a ďalších x ľudí začne šepkať pri spomínaní Kašmíru a vymenovávať iné miesta, kam máme radšej ísť, len nie tam. Jeden nevie.

A úplne ma depce ako je to tu s tým personálom. Oni sa dušujú, že reku aj chudoba tu má strechu nad hlavou a má čo jesť. Ale uuu. Také je to nepríjemné. Akože všade tu vidím hračky a chodítka pre jedno malé bábo, ale najmladšia z našich slúžiek má furt to isté tričko na sebe. Už sme si aj tľapli, bo ona je kresťanka, tak reku, yeah, sista!
A napríklad dnes... keď na nich domáca zavolá z izby, ani dvere neotvorí, a oni na tretie zavolanie nedobehnú, bo práve varia, alebo čo, už vyletí a vrieska na nich. Sere ma to.



A na záver iba pár fotiek z Old Lahore
Držte sa a užívajte :)

všade chudé kone!