Prvý AIESEC výlet a návšteva

Čaute čaute

nuže, vyzerá to tak, že sem budem písať každý druhý deň. S výnimkami, ako nasledujúce tri dni, kedy ideme na výlet.

Naši AIESEC vedúci sú stále úplne nahovno. Chcela som od nich tri veci. Tri veci, ktoré sľúbili. SIM kartu, pomoc s menením peňazí a kalendár. Ničoho som sa nedočkala. Včera to už vyzeralo sľubne. Že reku cestou na výlet sa zastavíme pri zmenárni. Potom že, šak cestou späť, lebo meškáme. To bude ešte otvorené, o takej ôsmej.
Meškali sme preto, lebo neprišli po nás o 1:30, ale 2:40 a vracali sme sa nie o ôsmej, ale o pol dvanástej. Nikdy, ale nikdy Pakistancom neverte.

Práve čakáme na nejakého ujca, ku ktorému ideme na čaj, alebo čo. Keď s ním dohadovala odvoz spolubývajúca, hrdinsky sa opýtala, či pod "o druhej" myslí "niekedy po tretej", ako všetci Pakistanci. On sa vraj zchuti zasmial a nechali to teda na štvrť na tri. Sú tri, a ani chýru ani slychu.

Už nás takéto zaobchádzanie nebaví a nič iné ako sťažovanie sa a nadávanie na toto celé, tu nerobíme. Ale zato, utužuje to naše priateľstvá a je to sranda.

Keď som Wasme (vedúcej našeho projektu, stále neschopnej poslať mi program) povedala, že reku sa celkom nudím, lebo som odkázaná na nich, kedykoľvek chcem ísť von, odpovedala, že šak nejaká XY precestovala celý Pakistan úplne sama, a žije. Mala síce všade známych, ale hen, nič sa jej nestalo. Ach jo. Ďakujem.
Ich prístup je skvelý. Po moje dve spolubývajúce nikto neprišiel na letisko, napriek tomu, že to deň predtým sľubovali o stošesť, teraz sa zase vykašlali na Číňana, čo príde do Indie a odtiaľ vlakom. Že reku, my sa o teba postaráme až keď budeš v Pakistane. Super. Akoby mu nevedeli nijak pomôcť, určite vedia viac ako on, úbožiak z Hong Kongu.
Presúvajú si povinnosti navzájom a aj na stážistov, typu: Ahmed, povedz Wasme, nech ich skontaktuje s Thomasom. Akože fakt?

Ďalej, čo bol pre mňa dosť nepríjemný šok, v našom dome naša host family pozostáva z tehotnej tety, jej manžela, ich malej dcérky, čo ešte zúbky nemá a potom sú tu tri ženy, vo veku cca 12, 16 a 50, ktoré, ako som sa dozvedela sú služobné.
ČO? Akože, ČO????
Nevedia po anglicky (a to tu temer každý vie), spia na streche (tá najmladšia spí na zemi s nami v klimatizovanej miestnosti) a proste ... je to tu úplne bežné! Vraj gramotnosť je tu nejakých 45 %, pričom už aj ten, čo sa vie len podpísať je považovaný za gramotného.
Taže tak, no, rozesmutnilo ma to, čo vám povím.

Zistila som tiež, že stážisti, čo prišli skôr, a boli sklamaní ako programom, tak nedodržiavaním všeobecných podmienok, čo nám sľubovali, sa už sťažovali do tej miery, že sa vyhrážali vedeniu, že ak sa situácia nezlepší, volajú BBC. Neviem si predstaviť, ako zlé to tu bolo predtým.

Včera sme boli konečne pozrieť niečo v meste. Išli sme kuknúť jednu z trinástich brán mesta a potom jednu mešitu. Fotkám venujem ďalší post. Tu sa iba posťažujem a spomeniem jednu strašne srandovnú príhodu.

Sťažovanie sa:
Meškali hodinu, lebo že pršalo. (inak naozaj, pršalo. Veľmi studený super dážď. Tak dobre nám to padlo. Z neba. Potom nám zatopilo izbu, bo sa upchala terasa, ale bola aspoň prdel. Celkovo tu sú veľmi nepripravení na monzúnové obdobie. Najmä keď zoberieme do úvahy fakt, že majú obdobia iba dve. Suché a mokré. A na jedno z nich nie sú pripravení. Veľa ciest ostalo mrte zaplavených a neprejazdných. hahah)
Kým sme pozbierali ostatných z ich domov (iba ďalšie dve miesta) a prišli k prvému stanovisku, bolo asi 5 hodín. Potom sme sa presušili na druhé stanovisko, tam sme boli zase asi 15 minút, a išli sme jesť. Celý deň v čudu.
Zobrali nás do najdrahšej reštaurácie aká tu je. Sami hovorili, že oni si to dovoliť nemôžu, ale pre nás je to lacnota. Jedlá na lístku stáli okolo 400 rupií, ale my sme sa skladali na večeru dokopy a vypýtali od každého 800. Kde je tá logika??? Hlavne, že jedlo malo byť v cene, bohatstvo.
Ale bolo aspoň fajn. Melasa z baranieho mozgu (iba trošička na ochutnanie) a nejaký ten kebab s chlebom. Vzali nás tam, reku, kvôli peknému výhľadu.

Cestou sme sa ešte zastavili na nejakú divnú maškrtu zo stánku a išli sme domov. Vedúca najprv, že:  Ja musím vystúpiť, auto vás vyhodí pri dome iných stážistov, a niekto domáci odtiaľ vás odprevadí. My že okej. Je to ďaleko, ale čo už. O chvíľu dojde sms: zdá sa, že vás nemá kto odprevadiť. Poproste vodiča nech vás odvezie až domov. ČO??? Akože naozaj??? A to nemohol urobiť aj pred tým? A ako to, že nás nemá kto odprevadiť? Proste nechápem. Zlaté Fínsko, s jeho organizáciou. A zlatí Slováci s ich praktickosťou a zdravým selským rozumom. Bože, jak mi to tu chýba.

Inak, ten výlet, v pohode. Sme neuveriteľne nápadná skupina. Všetci na nás civia a je to strašne nepríjemné. Všade je smrad a špina (to mi až tak nevadí) a hluk (to mi vadí mega, som zistila) a vychrtlé kone.

Ako sme tak čakali pred vchodom do mešity na ostatných, bola som tam ja a jeden Švajčiar. K tomu Švačiarovi si prisadol pán so samopalom a začali sa bratsky rozprávať. Na mňa len gánil. Taže ponaučenia: chlapi to mu majú fakt oveľa ľahšie a všetci tu majú zbrane. Ešte aj v samoške.

Príhoda:
Jedna Číňanka si tak išla po ulici, a jak od nej jeden asi 14 ročný chlapec dačo žobral, ona mu len blahosklonne dala svoju ruku, na čo ju on pobozkal, oprel o čelo, líco a potom ju nechal ísť, akoby to bolo na dennom poriadku. Ono to neznie až tak smiešne, ale bolo to jediné divné dačo, čo sa udialo, tak sme sa na tom smiali celý večer.


.....práve sme na návšteve...

Už sme sa vrátili, a veru, divné to bolo. Keďže majú pôst, boli trochu unavení a nevrlí, ale v kocke: ujo bol v armáde, už je na dôchodku, ale pracuje niekde na univerzite, či kde (on bol náš kontakt), jeho žena učí literatúru na univerzite, majú 4 deti cca v našom veku, 3 dievčatá a jedného chlapca.

Ujco sa dostal aj k tomu, že americká politika neodzrkadľuje to, čo si myslia ľudia, alebo vláda, ale že je za tým celým CIA, ktorá ovláda vládu, a že za celou CIA sú židia a ide im iba o peniaze. A tu to máte.
Nuž a tie jeho dcéry boli fajn, len boli namrzené, že sme tam cez deň, mali sme prísť v noci, kedy by mohli jesť. A tak sa na nás iba pozerali, ako jeme super hrozno, mangá a banány. A boli na nás milé, lebo sme hostia ich otca.
A ich brat. Taký nemtud. Akože keď ho otec zavolal, že máme reku hostí, tak si tam sadol a sedel ako tĺk. Keď sme sa ho niečo opýtali, odpovedal tak ticho, že sme mohli iba odčítať z pier. A celkovo, bol taký divný.
Keď nás ale išiel odviesť domov, zrazu bol celý okej, rozprával normálnou hlasitosťou, dával nám cigarety a pozýval na žúrku. Vnútri (a to tam ani otec nebol, ten bol v inej miestnosti) nám vyprával, ako on uprednostňuje baby v tradičných šatách a sám si myslí, že sú lepšie, ale keď nás mal iba odviezť dve ulice, už bol prezlečený do riflí a kšiltačky. Smiešny strašne.

Práve sa mi baba, čo dohodla toto stretnutie sťažuje, že má pocit, že ich využívame. Že by sme ich nemali prosiť, aby s nami išli von a na nákup, a že máme počkať, kým nás oni niekam pozvú. Nuž, mne je to celkom jedno. Som presvedčená o tom, že za tých 6 týždňov (ak tu budem fakt tak dlho) uvidím všetko dôležité aj s nezodpovednými AIESEC-ermi a nudiť sa až tak nebudem, ale bolo by fajn ísť s niekým aspoň na normálny nákup. Ona má pocit, že už len tým, že sme sa posťažovali, že nemá s nami kto ísť, sme im nedali na výber a museli sa ponúknuť. A že ona chce hľadať kamarátov, nie ich využívať na to, aby mohla vôbec opustiť svoju izbu. Čo je pravda a úplne ju chápem. Len som nemala pocit, že by sme na nich až tak tlačili...

Ešte toto som chcela. Nikto ma tu nemá rád. Akože fakt. Musím pôsobiť strašne nepríjemne, arogantne, alebo čo, alebo je to tým, že som z Európy... O Turecko sa úplne zaujímajú, bo tu majú ich telenovely, azijati sa im zdajú byť lacní a ľahko spracovateľní, alebo čo, a potom som tu ja, mňa sa opýtajú niečo iba zo slušnosti. Aj na ten návšteve. Furt všetko ten ujco adresoval babám, nie mne. Divné, proste.

Jú, a minule sa jednej mojej spolubývajúcej pýtal jeden Pakistanec z AIESEC-u, že či som dievča, alebo chalan. A ona, že dievča, prečo? Reku, že mám krátke vlasy. hahahha

majte sa zatiaľ, užívajte gramotnosť, slobodu a poriadok
čoskoro snáď dám ďalší post s fotkami
čus

p.s.: motto Pakistanu: "Faith, Unity, Discipline" že discipline!!!! hahahahhahahha