Okej, najprv cesta.
Pomerne nudná, až na pár milých momentov, ktoré vám tu pravdaže popíšem.
Nuže.
V v lietadle Budapešť-Berlín mi obsadili miesto pri okne američania. Hovadá. Chudá tetuška sedela na mojom mieste a tučná tetuška v strede.
Keď som sa pro forma posťažovala, že reku, pani, čórli ste mi miesto, aby som mohla potom veľkoryso povedať: aaale, šak seďte, ja tu tých pár minút vydržím aj v uličke, kde sa nemusím tlačiť medzi oknom vašou objemnou spolucestujúcou.
Keď sme si mohli vybrať snack, vybrali si slaný, ale akonáhle uvideli môj sladký, Marsku, horko zaplakali a musela som za nich poprosiť aby im to letuška vymenila. Lebo šak Mars bar. Divný to svet.
V Berlíne, kde som čakala 10 hodín, bez wifiny zdarma som robila ... nič. Tak veru. A celkom dobre mi bolo. Našla som prázdnejšie haly s voľnými nepohodlnými kreslami, stretala som dokola tie isté pofidérne tety, ktoré vyberali fľaše z koša a tak.
Všade pobehovali deťúrence a dokonca som bola svedkom vzniku medzinárodného priateľstva dvoch malých detí, ktoré ledva rozprávali svojím rodným jazykom, takže ich vôbec netankovalo, že si nerozumejú.
Na pasovej kontrole som sa povyprávala z pracovníkom, ktorý keď zistil, že nešprechujem dojč, pýtal sa ma, po nemecky pravdaže, či máme v Slovinsku euro. Nuž, asi tak. Oni tam celkovo boli veľmi priateľskí a mali tam fajn atmošku. Pán pri presvecovátku batožiny mi počítal ruky na tetovačke a ocenil ju. zlatý.
Potom som videla veľmi milý výjav. Maličká, útlučká aziatka krúžila okolo svojho obrovského európskeho muža ako na orbite, a vracala mu opasok, ktorý si musel dať dole kvôli kontrole, zatiaľ čo on držal v jednej ruke všetky tašky a v druhej dieťa. Like a pro.
V lietadle sa nič veľmi nestalo, zase som mala divnú spolusediacu. Tetuška čo nehovorila nijakým praktickým jazykom, a bola pomerne nepríjemná. Aj na našich milých mladých blonďatých letušákov. Vedľajšia ulička malá nemilé staré brunetné letušky, haha, vedľajšia ulička. Nuž a táto teta, si do hrnčeka s čajom strčila pohár s vodou, čaj sa jej vylial a veru, neviem ja.
Letisko v Abu Dhabi. Divné. Pekné, ale ... divné. Krásna hlavná hala, furt sa tam ponevierajú týpci s metlami a zametajú vám pod nohami, lehátka sú asi najpríjemnejšie aké kedy nejaké letisko malo, ale ... ach jo. Nikde nie sú značky, ktoré by vám ukázali terminál kam máte ísť, a keď radostne natrafíte na vstup k vašemi gate-u, hodinu pred odletom (upozorňujem, nie boardingom), kukajú na vás, že kam sa ponáhľate a nepustia vás. Ešte aj pri security kontrole na vás kričí policajt, že reku kam idete, a že to tu také nieje. Hlavne, že celá miestnosť za ním je plná ľudí, čo tam idú. Tam som aj započula, ako upozorňujú dietko, nech prechytí pohár do pravej ruky. Smutné. V dnešných časoch.
V lietadle, moji dvaja spolusediaci. muahhaha. smiešni. Vyzerali ako pakistanci, ale bohvie, či boli, tu nikdy neviete. Nehovorili veľmi po anglicky, ale ponúkli ma žuvkami. Neskôr sa celý (aj hlavy) zakryli dekami a spali. Keď musíte ísť na záchod a ste pri okne, je to celkom nepríjemné.
Letisko v Lahore bolo celkom šok. Chlapíci sa ma tam pýtali, či nechcem nosiča batožiny, v dotazníku o imigrácii bola kolonka: manžel/otec. Čiže chcú od vás meno akéhokoľvek chlapa. Ženy majú aj svoj separátny rad na pasy. Ach jo. Ale ajsek ľudia po mňa prišli, urobili mi plagátik, odviezli ma rovno na prvé stretnutie stážistov, kde sa prezentovali krajiny. Všetvi mali ppt, ja som mala svoj šarm, čo vám povim.
Bývam u domácich, s tromi dievčinami. Veľmi milé, indonézančanka, taiwančanka a turkyňa. Fajn baby. Rodina nám tu varí a robí nám čo nám na očiach vidia. Strašne zlatí sú. A dobrý čaj robia.
Majú tu ramadán, čiže nejedia a NEPIJÚ celý deň, keď je slnko. Aj by som do toho išla, ale nejak to nedáva zmysel. Bez vody by som umrela, to je za prvé, a potom... ono to znamená akurát, že s večerou trocha počkáte, a raňajky si dáte skôr, zase si pospíte a potom sa zobudíte normálne.
To by bolo asi všetko z cesty. Rovno idem napísať druhý post, o dnešku. Jééééžííín, tak absurdný deň.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára