Safari a prechádzka

Nuž, dnešok. Nuž nuž nuž... to je ťažko.
Už ako som došla, začali sa diať nebezpečné veci. Predstavte si, v aute nikto nepoužíva bezpečnostné pásy. Fakt ma tým serú, ale ono to tu tak funguje.
A keby ste videli tú premávku, tú dopravu. Ježišu kriste!!! Mám to na videju, niekedy to uploadnem. Po ceste chodí všetko od bicyklov, motoriek, farebných náklaďákov, po somáriky a chodcov. A ešte k tomu chodia po nesprávnej strane. Nedá sa toto.

Čo sa týka programu a toho, ako to tu prebieha, ak chcú zlepšiť obraz o Pakistane, toto nie je cesta. Stážisti sa už po prvých dňoch sťažovali. Ak sa pýtate prečo, nuž, nudili sa. A tak mali veľkú debatu, a program sa trocha zhustil. Zhustil v zmysle, že dnes bol voľný deň, zajtra bude tiež, a bohvie čo potom. Ak aj program je, vždy prídu neskoro, a potom sa vraj len niekam ide, tam sa na niečo čaká a proste nic moc.
Mnohí stážisti dokonca vraj zvažujú skrátenie pobytu z 6 týždňov na 3, keďže tu nie je čo robiť.

Pakistanci chodia neskoro. To je teda prvý poznatok. Druhý je: nikdy im neverte. Trepú dve na tri. Nikdy slovo nedodržia a je celkom jedno, či tvrdia, že prídu o druhej, že máte v cene jedlo, alebo že majú ferrarri.
Doma ma ľudia vystríhali: never im, sú to herci, chcú ťa oblafnúť.
Som si vravela, okej, budem ostražitá, nenechám sa len tak opinkať. HA! Tu ani nemusíte byť ostražitý. Oni klamú tak evidentne, že ak na toto niekto naletí, tak si zaslúži tu ostať.
Príklad z praxe:
Spolubývajúce tu majú "kamoša" z couch surfing stránky. Raz sa už s ním streli, vraj je fajn, tak reku, zoberie nás na safari. Tak som sa reku pridala. Tak reku.
Týpek sa volá Ali. Ak by ste chceli vedieť, je to model pre Ferrarri, superstár celebrita a vlastní klenotníctvo, zlatníctvo v Ománe.
Zobral aj kamaráta. Jeho meno si nepamätám. Kamarát je doktor, veľmi veľmi edukovaný, kamoší sa s herečkami, slávnymi hráčmi kriketu, je skvelý gitarista a proste je úžasný.
No uznajte.
Tak sme sa zhodli s babami, že chvalabohu, nešli sme sem hľadať manžela.
Ali vehementne tvrdil, že podľa neho sú si všetci rovní. Mali ste ho počuť čo povyprával o hrozných černochoch, o chudobných bezďákoch a zaklincoval to tým, že Pakistanci a Indovia sú úplne rovnakí. Žiaden kultúrny rozdiel. On je totiž veľmi moderný a bude mať aj modernú pakistanskú ženu. Evidentne vie o čom hovorí. Tiež nás pozval na jeho svadbu. My že reku okej, kedy? A on že niekedy o rok. Ešte nemá ženu. Ale mama ho núti sa oženiť.
Ach jo. Ale,! Vedel, susedné štáty Slovenska! To ma celkom šokovalo. Bol síce presvedčený, že chodíme pracovať na Ukrajinu, ale lepšie ako ten jeho kamarát, ktorý sa spýtal, či je Slovensko v Číne. No evidente, kuknem do zrkadla, niet sa čo čudovať, že si to myslel.

Po ceste v aute sa nás ten jeho kamarás občas spýtal niečo mrte odveci. Ako napríklad: nechcete si vystreliť zo zbrane? Ja mám u mňa zbrane. alebo: chcete vidieť mŕtvych ľudí? A zrazu nám ukazuje video z telefónu. M=rtvoly, čo pitvali. Potom mám zrazu ukazuje fotku seba v bielom tričku a že reku hen, ja som fakt doktor. úúú, lebo to je úplný dôkaz. Akože určite doktorom bol, mal aj všetky karty zo školy a tak, ale nás to nejak netankovalo. Debko proste.

Ale to safari! To ste tam mali byť. Dva tigre, pavilón s pávmi a kačicami a na záver jazierko s labuťami. úúúú, aká divočina. A potom nám tam začali tvrdiť, že ostatné časti sú nebezpečné, že tam nemôžeme ísť, bo nás zožerú zvieratá. Neskôr sa to transformovalo na nebezpečnú oblasť plnú zločincov a lúpežníkov a skončilo to tým, že: ono to je nebezpečné v noci. Jedna ulička, ktorou sme prešli v aute, stále patriaca pod areál safari. Akože vážne???? Debilní sú strašne. Potom na lodičke dávali nemiestne návrhy vietnamskej kamoške a cestou späť nás pozvali na šišu, ale nemajú ju kde fajčiť, tak chceli prísť k nám, tam chvalabohu nemôžeme, tak reku že v aute na ulici. Už ma vidíte jak tam idem. Tá vietnamská baba však seriózne chce ísť a stále verí, že Ali je milý. Hehehe, nieeee, slizááák najväčší. S ním už nikam veru. Nejak prekusnem, že stratím možnosť kamošiť sa so superstár.

To by sme mali naše super safari s Alim.

Doma sme si dali čaj a vybrali sme sa na prechádzku, lebo naša vedúca (u jej tety bývame) vraj povedala, že je to tu bezpečné, môžeme sa v okolí prechádzať a robiť fotky a tak. Je tu mešita a trh, tak sme sa vybrali to čeknúť.
Tri baby. Sem tam fotečka. Jedna si kúpila šampón či čo a ako sme sa tak prechádzali, bolo fakt ťažké ignorovať všetkých čo na nás zízali. A zízal každý jeden človek čo nás videl. A ani nie nejak sofistikovane. Neeeee. Úplne mrte proste.
Tak sme sa zhodli s babami, že my tu nie sme na to, aby sme zlepšili obraz Pakistanu v cudzine, ale obraz o cudzincoch pre Pakistančanov.
Vrchol bolo, keď nám povedali, že nemôžeme fotiť. My že ok. Chceli číslo nášho domu. My totiž bývame v takej akože štvrti s vysokou ochranou. Ešte vyššou ako bežne, lebo je to hneď vedľa letiska a polovica letiska je už vraj v Indii (aj keď to je informácia od Aliho, ja by som tomu neverila).
Nuž a ako sme sa tak prechádzali ďalej, nefotiac, jeden z týpkov zo skupiny čo nám zakázali fotiť nás prenasledoval. Seriózne za nami išiel, tváril sa pomerne nenápadne, držal si odstup, ale vytrvalo nás prenasledoval a telefonoval. Tak sme sa zastavili, reku čo s ním. Zastavil sa tiež, pravdaže. Naša vietnamka (inak, študujúca vo Fínsku, evidentne zvyknutá na fínskych milých policajtov) sa ho začala pýtať, čo je zač a čo od nás chce. Či je policajt, alebo ochranka, alebo čo. On reku že hej. Policajt. Ona reku: ukáž odznak, karticu, preukáž sa. On mlčal. A furt len pýtal číslo domu a sektor. Nuž tak sme mu to povedali, zatiaľ čo ona furt len naneho tam tlačila, že preukáž sa doprdele. Nám zvyšným dvom už lepilo, tak keď odišiel, sme sa zhodli na tom, že mešitu až tak vidieť nemusíme a išli sme domov. Prekvapko, furt nás prenasledoval a počkal si kým nevojdeme. Lebo sme evidentne hrozba.
Porozprávali sme to domácej, lebo sme predsalen dali niekomu ich adresu. Ona že to je v pohode, pýtala sa, či mal uniformu, či bol policajt a tak. Neskôr pri večeri (veľmi vynikajúcej inak) nám vravela, že vraj to fakt bol policajt, len sa zrovna nemal čím preukázať. Že je tu zvýšená bezpečnosť kvôli letisku. Nuž, neviem. Proste na prechádzku tu už nepojdem.
Akože tá naša vedúca tu pravdepodobne nemá problém sa prechádzať, ale mohla trocha porozmýšľať skôr ako nám to odporučila.

Proste to je presne to. Nikto zo stážistov nevyzerá že sa sem plánuje vrátiť a môžu byť radi, že tu vôbec ostávame. Samotní Pakistanci, respektíve naša domáca sa vraj začudovane pýtala, prečo sem žiadni turisti nechodia. OMG, no prečo asi? Šak si všetci myslia že sme strašne nebezpeční, alebo čo.

No jo, ale aspoň tá večera bola super. Nechce sa mi naťahovať fotky, ale zajtra to urobím, keďže máme voľno, napriek tomu, že sme mali ísť na výlet. Preložilo sa to. Že máme byť flexibilní. Ak by ste chceli vedieť, chodiť neskoro a nedodržiavať slovo je "sloboda a užívanie si života".
A tu sa dostávame k môjmu Fínsku. Tam vedia, čo je sloboda a chodia načas. Nerozprávajú furt hovadiny a dá sa im veriť. Proste, toto je presne druhý extrém. Teplo a divní ľudia. Iba to som chcela :)

Takže tak. Zajtra budem asi akurát spať a dúfať, že ten týpek bol fakt policajt a že nás odtiaľto čoskoro presťahujú. Totiž, to, že sme tu, je len provizórne, lebo nabrali veľa stážistov a nemajú miesto v intern house.
Oni sú proste strašne hrdí na to, koľko majú stážistov, že reku akí sú úspešní, ale postarať sa o nich už nevedia. Takže to proste celé pokazili, lebo nikto nebude nič dobré šíriť a je jedno že je nás tu veľa. Mali zobrať menej a zariadiť, aby sa im tu páčilo. Ale to by neboli Pakistanci. Oni sú proste úplne odveci.

Ach jo, asi toľko odomňa. Viem, že to znie pomerne depkoidne, ale nie je to tak zlé. Mesto je zaujímavé, vedúci sú inak milí, a ešte som poriadne nevidela žiadnu pamiatku.
Jediné čo, neviem si predstaviť, čo tu budeme robiť mesiac a pol.

Nehanbite a komentujte, viete že sa vždy poteším :)
majte sa krásne zatiaľ