Murree

Čaute čaute,

nuže, veľa sa toho udialo, kým som nepísala, lebo som robila niečo iné ako písala.

Trojdenný výlet do Murree bol sranda. Teda, keď si pod srandou človek predstaví tak 80% sklamania a rozčúlenia a 20% užívania si toho, čo sa deje. Ale tu je to asi najlepší pomer aký vedia urobiť oficiálne AIESEC-eri.
Keď je to neoficiálne, je to o mnoho lepšie a dnes bol asi prvý deň, kedy som si Pakistan naozaj užívala.
Spomínam to hneď na začiatku, aj keď je to irelevantné, aby ste mali lepší pocit z čítania, kým sa k tomu dostanem (asi to bude dokonca v inom poste...).

Čo je Murree si radšej vygúglite, lebo sama veľmi neviem. Výlet prebiehal nasledovne:

7 hodín cesty po diaľnici a neskôr po horách. Malý van, veľa ľudí, teplo a nuda. Sedela som ale vedľa ukecaného Palestínca, a tak som zistila, že to nemajú ľahké, že sú všade utečenci a nikde nemajú domov, aj  keď patria už do x-tej generácie.

Návšteva Oblasti pávov. Zastávka asi 10 minút. Videli sme voľajakú bránu a jednu lanovku. A bolo nám povedané, že ak pávovi zeberete pero, oslepnete. To nám ale nehrozilo, bo vychádzajú iba ráno a večer a ani jedného sme nevideli.

Pred odchodom v kancoške

random brána v oblasti pávov

naše vany v oblasti pávov

oblasť pávov

lanovka v oblasti pávov

toto bolo po ceste, vedľa miesta kde sme išli na drahý, ale bídny obed

Ako sme došli do kempu/ubytovacieho zariadenia, reku že ešte dnes pôjdeme čeknúť to Murree.
No ale Pakistani style, nikam sa nestihlo ísť a išli sme spať. 

Zastávka na lanovky v dedinke Patriata. Jazda bola to najlepšie z celého výletu. Môžete vidieť koľko rôznych hmiel sme videli.
Cestou dole sme zdravili opačný smer a veru, tešili sa všecia, mávali o život.

cmiter

 Hore sa nachádzalo asi päť stánkov a nič iné.

čekujte to hnusné dieťa

joulupukki nesmie chýbať ani v pakistane

Tu sa niektorí začali fotiť s našou eskortou (mne to prišlo nevhodné a nepacifistické). Totiž, celú dobu s nami išli takí milí policajti/armáda. Jeden z nich bol špeci fajn a úprimne mi povedal, že klobúk, ktorý som si chcela kúpiť mi nesedí. Aj tak som si ho kúpila. Ale bol to srandista. Nie ako jeho kamoš, čo len furt, že "beautiful, beautiful". Nemtud.

toto je zrovna ten srandistický ujco

Nasledovalo samotné Murree. Ukázali nám jednu ulicu so stánkami. Tam sme si kúpili mastné nechitné jedlo, ktoré sme kvôli ramadánu jedli v aute, ale najprv sme tam stáli asi milión hodín, lebo som furt nemala rozmenené peniaze. Sranda. A potom sa našiel jeden, jediný normálny Ajseker, Charles a ten je super, to vám povim, on si vybral z účtu rupie a vymenil mi to. U nás samozrejmosť, tuto zázrak.

ak som ešte nespomínala, tak Bata je tu všade!

Potom nás v nádeji, že sa kúpi chlast, zobrali do 5 hviezdičkového hotela, že reku, úúú, jaký luxus a krása. Nuž, posúďte sami. Sme tam hodinu a pol sedeli na lavičke a čakali.

na záchode klimtova krajinka. Lebo on nekreslil len tie hnusné zlaté devy, ale aj pekné krajinky kreslil.

Nor, toto je pre teba

sa mi páčilo, ako na nikoho nezabudli

tu sme sedeli do zotmenia

Večer, ako sme sa vrátili na ubytko a mali večeru, bolo super. Mám moje meno napísané po čínsky a z dlane mám vyveštené, pakistani style, že môj muž bude fešák, budem mať jedno dieťa, míňam furt cudzie peniaze a mám finančné problémy a neumriem prirodzenou smrťou. Juhuuu.
Vtipný moment bol, keď Číňanky spomenuli Maa.
Naša vedúca, že: Oh, ja ho milujem.
Číňanky: Oh, my ho milujeme tiež.
Naša vedúca: To je ten chlapík, čo vám získal nezávisloť, že? On je super!

No, čo na to...

Po večeri nás zavolali k ohňu. Pri tejto príležitosti si dovolím popísať organizáciu tohoto výletu.
Išli sme cez akési Pakistanské turistické centrum. Zaplatili sme za to (aj keď všetko malo byť už v cene) aj s klubovým členským a cestou ku kancelárii temer 3000 rupií. Oni reku, super, tuto je náš mediálny tím, spolupracujte s ním. Ani foťák nemali, tak vám poviem. Niekte nejaký splašili a potom sme na každom mieste museli robiť group picture a dávali nás do veľmi vizuálne atraktívnych situácií. Naštelovali nás, že si čítame ich časopis, založili nám vatru a nabádali nás aby sme sa zabávali a tancovali.
Keby ste len videli tú vatru. Nielen, že nám ju chceli naúčtovať, ako mimochodom takmer všetko (napríklad pri odchode ešte od každého vypýtali sprepitné pre jedného čašníka, čo tam bol cez dvojo raňajok), ale ona bola úplne celá zlá. Rovnako umelá, ako celý ten výlet. Predstavte si so šesť celkom hrubých, dlhých, vlhkých klád dreva naskladaných do vatroidnej formácie a skúste to zapáliť. No prekvapenie! Ono to nejde. Ako to vyriešite? Dáte do stredu pod ne tenšie halúzky a lístočky? Nie. Hodíte na vrch sáčok a zapálite ten. Jasan. A keď ten sáčok dohorí, budete tam liať grilovací olej, a tešiť sa ako to zakaždým vzbĺkne. Ach jaj.
Táto týpcipci dokonca chceli od nás interview do telky. Ešte že sa mňa nič nepýtali. Nerada klamem do médií.
Keď chceli feedback, zobrali si mňa a kamošku, náš sprievodca si s nami sadol a išli sme položku po položke. "Bol som nápomocný? Nie, trochu, áno, veľmi..." A potom sa pre istotu musíte podpísať a dať na seba všetky kontakty, ktoré vás napadnú. Kde sa hrabe anonymný prieskum spokojnosti.

náš ujo sprievodca s excelentnou angličtinou, znalosťami a excelentne nápomocný

Cesta späť bola zase, Pakistani style. Vstávajte o ôsmej, raňajky o deviatej a vyrážame o desiatej. Hahahahha. Vyrazili sme o pol dvanástej.
Ako hovorí jeden zo stážistov: V Pakistane je aj fast food pomalý.

Cestou sme sa zastavili v Islamabáde a videli najväčšiu mešitu v Pakistane.
Bola postavená asi 20 rokov dozadu, za čias nejakého strašne zlého panovníka (overte si túto presnú info na gúgli, ak chcete) a dnes môžete navštíviť v záhrade pred mešitou jeho hrob, ale jediné, čo tam je, je jeho protéza. Ani nie skutočné zuby.

Tu ma trocha sklamal prístup niektorých ľudí, ktorí len frflali, že tá stará mešita v Lahore je krajšia, bo má viac detailov a ozdôb. Je staršia, preto tak vyzerá. Toto je moderná architektúra a je ťažké urobiť niečo jednoduché a funkčné. Oni ale v tom krásu vôbec nevideli. Keď tam není gigantická mozaika na každej stene, není to ono. Ach.

A na záver, ako sme prišli večer k tej cestovnej kancoške, všetci ajsekeri zrazu pošli domov, že za rodinami, bez toho, aby nám zariadili odvoz domov. Jediný, kto ostal a postaral sa o nás, bol skvelý, najúžasnejší Charles. Ten nám zohnal dve autá a tie nás rozviezli. V každom bolo asi 10 ľudí. Ja som bola v kufri aj s jednou Turkyňou a všetkou batožinou. Potom nás zastavili policajti, lebo tupý talian si ich fotil v armádnej zóne. Charles sa tak za nás musel zaručiť, že nie sme agenti a nemusíme ísť do väzenia.

O ôsmej sme došli do Lahore, o pol jednej sme sa dostali domov. 

Späť v kancoške, hodiny čakania.

toto je junák, čo osamostatnil Pakistan. Majú ho na každej bankovke (veľmi pestré veru) a tuná vyzerá ako maďar.

To by bolo tak všetko asi. Jo, a ešte. Zistila som dve veci.
Som stará.
Temer všecia sú tu odomňa mladší a som nudná aj na fľašu aj tak.
A druhá vec, cestovanie ma robí nejak menej tolerantou a mám proste rada svoje pohodlie a svoju Európu.

pri "safari vláčiku", ktorý som zabudla spomenúť. Safari spočívalo v tom, že sme videli lesík, za ktorým je nejaký vládny dom

Tak sa zatím majte, niečo na mňa lezie a asi mám úpal. Snáď doplním post z dneška čo najskôr.

Páááááá

Užívajte to, sa nemusíte tlačiť ako Číňania v intern house, 30ti v troch izbách a že vás nemusí do samošky odprevádzať slúžka a že od vás nepýtajú furt pas, mysliac si, že ste agenti.