Natáčanie naše najsamkrasotnejšie

Moro! (nový pozdrav čo som sa naučila, taže Moro!)

Vtáčiky spievajú, slniečko svieti a všetci sa máme dobre. Poznáte to.

Včera skončilo natáčanie. Netuším či som to spomínala a som lenivá sa pozrieť, taže proste: natáčanie, ja-making of, všetci-krásni ľudia, 4dni-vnútri, 1deň-v lese.

Bude mi za tým smutno.
Normálne neznášam natáčania. Ale to tam musím niečo robiť. Teraz som sa len potulovala, stalkovala krásnych ľudí a zdržiavala sa pri strašne zlatých zvukároch, ktorých vtipom som nerozumela (a vraj to nebolo len jazykom, bo ani niektorým fínom ich humor neprišiel smiešny, ale ja mám také svoje podozrenie, že keby som im rozumela, bolo by mi to smiešne), ale cítila som sa s nimi strašne fajn a najmä majster zvuku má veľmi chytľavý smiech.

Väčšinou som sa ale cítila ako malé dieťa, alebo senilný dôchodca, čo nevie čo sa okolo neho deje a len dúfa, že ak sa bude diať niečo dôležité, bude mu to povedané.
Čo ma ale potešilo, keď som jeden deň večer bola už celkom deprimovaná, iba chvíľkovo síce ale bola, niekto sa mi spontánne prihovoril. Nič hlboké, ale človek to proste ocení.

Snažila som sa robiť interviá s ľuďmi, iba ľahké otázky ako, ako sa voláš a čo tu robíš, ale nie všetci boli ochotní, a je nie som rodený dokumentarista. Som iba skonštatovala, že je to smutné a že ma sklamali a odišla som. Čo sa ja budem.

A boli tam smiešni ľudia. Ako jedna dievčina :D na začiatku mne a ešte jednej babe, tej Nemke, čo robila na predchádzajúcom filme, napísala na fb, že reku aké je to super že tu sme a že ak by sme čokoľvek potrebovali, tu je jej číslo... proste neočakávané privítanie.
A potom?
"Môžem ti položiť moje ľahké otázky?" "Nie, vyzerám blbo."
"Prosím ťa, mohla by si listovať v tomto albume aby som ho mohla ja natočiť?" "Popros niekoho iného, ja som unavená." A to sedela v kresle, nič nerobila a bola meter odomňa.
Nakoniec mi pomohol iný spolužiak, ktorý stál o dosť ďalej a bol aj všeobecne zaneprázdnenejší. Potom ale vysvitlo, že bol v listovaní absolútny borec. Odvtedy ho mám radšej.

Často som mala pocit, že ich otravujem ak hovorím po anglicky a tak som radšej nehovorila.
Časom som si vybudovala akýsi bohatší vnútorný svet.
A tiež bola sranda ich natáčať. Mám milión materiálu a asi sa zabijem keď to budem dávať dokopy. Ale poviem vám, tá mega veľká kamera, čo som dostala vie robiť tak pekné obrázky!
Niekedy som si až hovorila, že júúú, jaký pekný záber si zrobila, dievča. Ale to som nebola ja, to bola kamera.
Na druhej strane neviem načo mi budú tie pekné zábery :D :D
Miestami som sa obávala, že to bude ako v Love Actually, s tým zlatúchom, čo miloval Keiru a keď si spomeniete na video z jej svadby....
Som sa často pristihla, že natáčam furt tých istých ľudí, napriek tomu, že pravdepodobne nie sú práve najdôležitejší. Tak sa tu aspoň vyhovorím na to, že ... hm... bolo tam dobré svetlo. Hej, to sa mi páči, dobré svetlo veru.

Včera mi bolo povedané, že často sa making of na tejto škole ani nedokončí. Takže teoreticky už akýkoľvek output by mohol byť úspech. Dúfam.

Fotky nemám žiadne. Bo som natáčala, logicky.
Taže musíte počkať...

júúúú a stráááášne sa teším na domov, na Kaizers Orchestra!!! Ďakujem mam za lístok, si andel. :)

a neviem si spomenúť na jednu super pesničku, skvelý videoklip, s takým chlapcom čo randomne tancuje... na rôznych miestach ... :/ neviem, ach, nemám to rada

tak sem dám na dnes inú vec: snáď som ich ešte nedávala, The Black Keys, pre mňa kapela čo dokonale zachytáva esenciu americkosti v hudbe (americkosti asi nie je slovo, očakávam pomoc, ako to mám formulovať, ďakujem). Proste keď to počúvam, je to evidentne americké, cítiť z toho nejak ich tradíciu, Európania by to skrátka neurobili a znie to skvelo. Nehovoriac o ich klipoch. OkGo má virálne a premakané a tak, ale The Black Keys majú podľa mňa lepšie. Možno aj preto, lebo hudba je lepšia, ale aj preto, že každý je iný, a každý má rovnakú úroveň úžasnosti. Takže ťažko vybrať veru. Ale tu je posledný, šarmantný: Lonely Boy

Majte sa zatim