Deň návratu z Ruska mal byť pôvodne dosť šialený. Z autobusky utekať na výrobné stretnutie, kde budem meškať asi 4 hodiny, z neho utekať na workshop, ktorý ani neviem či stihnem...proste blázinec.
A realita?
Prídeme o dve hodiny skôr, v pohodičke dojdem do školy a na stretnutie, lebo akurát stretávam pri záchode jediného študenta, s ktorým ma zatiaľ zoznámili (z dvadsiatich ľudí proste iba jeho poznám a práve on ide na záchod keď ja prichádzam), a on ma zavedie na stretnutie, na ktoré by som inak nešla, lebo som dostala mylnú správu, že sa presunulo na neskôr. Tam ma akurát predstavia a povedia čo budem robiť, čiže všetko kvôli čomu som mala byť prítomná je vybavené, a stretnutie končí pred obedom, ktorý si dávam v úžasnej školskej jedálni. O tom som ani nesnívala.
Mám fúru času, tak sa vyberiem domov a koho nestretnem? Mattea!
S kamarátmi z Talianska.
Tak ideme kuknúť hrad, sekáč (tam nájdem moje číslo goretex čižiem za 10 eur, taže Laponsko, here I come!) a potom ideme na kávu.
Pred odchodom ešte pochválim krásnu bradu Matteovho kamaráta, ktorý je z toho prešťastný, lebo ako sa zdá, veľmi si na nej zakladá, stará sa o ňu a je na ňu hrdý, taže ak raz prídem do Bologne, bude vraj o mňa postarané.
Ponaučenie: Nebojte sa pochváliť aj krásnu bradu.
Na workshop som mierne meškala, ale preto lebo som bola na káve a zle som odhadla čas, nie že by som nestíhala. A keď som dobehla 5 minút neskôr a dali mi hneď papier s "hlavolamom" ako prvá som ho temer okamžite vyriešila, taže zase, dieťa šťasteny.
A ďalší deň sme dokončili našu animáciu s animákmi, už iba postrihať, šetko je natočené.
Ale čo je dôležitejšie, na obed som mala krupicovú kašu so šípkovou polievkou. Megaaaa. (k tomu veľa šalátu a chleba a ryžový koláčik, a domáce pivo, taže zase plná, nebojte sa).
A keď som sa sťažovala na hnusnú fínsku kávu, vysvitlo, že Jouko, veľmi cool spolužiak, čo si denne nosí termosku a uchlipkáva kávu si každé ráno ručne drví špeci pražené bôby, aby mal fajnú kávičku. Že proste tí Fíni musia v práci trpieť, ale doma si niektorí doprajú.
Na druhej strane, nie je ich veľa, lebo vraj uprednosťňujú lacnotu a sú radi z každej zľavy. Čo si myslím máme ako národy veľmi spoločné.
A potom sme išli na víťazné pivo, na dotočnú. Kde sme hrali takú tú blbú hru "Hádaj kto" (máte tabuľku s ksichtíkmi a jedného si vylosujete a potom hádate ktorého má súper a on háda ktorého máte vy), ale hrali sme ju fakt vtipne, lebo všetky tie postavičky vyzerali ako retardi, alebo pedofili, alebo mali niekde na tvári zadok.
A ešte aj pivo bolo dobré, som si pre zmenu nedala fínske, som sa plesla po vrecku, keď už oslavujeme.
Nikto však neocenil môjho sušeného kalamára z Ruska, tak som ho zožrala sama.
A na dnes super klip, by som ho vedela dokola pozerať: Beyonce - Countdown
Užívajte
A realita?
Prídeme o dve hodiny skôr, v pohodičke dojdem do školy a na stretnutie, lebo akurát stretávam pri záchode jediného študenta, s ktorým ma zatiaľ zoznámili (z dvadsiatich ľudí proste iba jeho poznám a práve on ide na záchod keď ja prichádzam), a on ma zavedie na stretnutie, na ktoré by som inak nešla, lebo som dostala mylnú správu, že sa presunulo na neskôr. Tam ma akurát predstavia a povedia čo budem robiť, čiže všetko kvôli čomu som mala byť prítomná je vybavené, a stretnutie končí pred obedom, ktorý si dávam v úžasnej školskej jedálni. O tom som ani nesnívala.
Mám fúru času, tak sa vyberiem domov a koho nestretnem? Mattea!
S kamarátmi z Talianska.
Tak ideme kuknúť hrad, sekáč (tam nájdem moje číslo goretex čižiem za 10 eur, taže Laponsko, here I come!) a potom ideme na kávu.
Pred odchodom ešte pochválim krásnu bradu Matteovho kamaráta, ktorý je z toho prešťastný, lebo ako sa zdá, veľmi si na nej zakladá, stará sa o ňu a je na ňu hrdý, taže ak raz prídem do Bologne, bude vraj o mňa postarané.
Ponaučenie: Nebojte sa pochváliť aj krásnu bradu.
Na workshop som mierne meškala, ale preto lebo som bola na káve a zle som odhadla čas, nie že by som nestíhala. A keď som dobehla 5 minút neskôr a dali mi hneď papier s "hlavolamom" ako prvá som ho temer okamžite vyriešila, taže zase, dieťa šťasteny.
A ďalší deň sme dokončili našu animáciu s animákmi, už iba postrihať, šetko je natočené.
Ale čo je dôležitejšie, na obed som mala krupicovú kašu so šípkovou polievkou. Megaaaa. (k tomu veľa šalátu a chleba a ryžový koláčik, a domáce pivo, taže zase plná, nebojte sa).
A keď som sa sťažovala na hnusnú fínsku kávu, vysvitlo, že Jouko, veľmi cool spolužiak, čo si denne nosí termosku a uchlipkáva kávu si každé ráno ručne drví špeci pražené bôby, aby mal fajnú kávičku. Že proste tí Fíni musia v práci trpieť, ale doma si niektorí doprajú.
Na druhej strane, nie je ich veľa, lebo vraj uprednosťňujú lacnotu a sú radi z každej zľavy. Čo si myslím máme ako národy veľmi spoločné.
A potom sme išli na víťazné pivo, na dotočnú. Kde sme hrali takú tú blbú hru "Hádaj kto" (máte tabuľku s ksichtíkmi a jedného si vylosujete a potom hádate ktorého má súper a on háda ktorého máte vy), ale hrali sme ju fakt vtipne, lebo všetky tie postavičky vyzerali ako retardi, alebo pedofili, alebo mali niekde na tvári zadok.
A ešte aj pivo bolo dobré, som si pre zmenu nedala fínske, som sa plesla po vrecku, keď už oslavujeme.
Nikto však neocenil môjho sušeného kalamára z Ruska, tak som ho zožrala sama.
A na dnes super klip, by som ho vedela dokola pozerať: Beyonce - Countdown
Užívajte
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára