deň 29 ...posledný Vaasa post

Zdravím

Pred chvíľou som si odskočila do práčovne (obsadili mi ju ale noví Taliani, tak som si musela prerezervovať termín, ach jaj, ale má pocit, že ma pozvali zajtra na večeru, tak snáď to mysleli vážne) a ako sa tak vrátim (cestou stretám nového suseda, deprimovaný fajčí trávu na lavičke), vidím, že môj počítač nespí, ale padol, čo sa mu stáva a vymazal sa mi môj post.

Tak ho píšem znova.
Zo strižne som na takéto veci zvyknutá, ale nikdy to nepoteší a teraz budem mať furt pocit, že ten prvý bol lepší.



Nuž.

Ľudia sa ma pýtajú, prečo som ostala tu, prečo som už nešla do Turku, alebo cestovať.

Im už začala škola a podnájom, zatiaľ čo mne nie a nechce sa mi platiť za hotely keby som cestovala.

Ale čo je najdôležitejšie, nemám veľmi chuť chodiť sama po mestách, po ktorých (snáď) budem chodiť s mojimi priateľmi, keď ich prídem navštíviť.
Cez strednú som absolvovala veľa poznávacích zájazdov, ktoré mám strašne rada. Sú ale špecifické a po mesiaci, kedy sa tu každý deň niečo dialo a pred ďalšími tromi mesiacmi kedy sa bude všeličo diať sa mi proste nechce.
A tu je mi dobre. Vybavím si v pohodičke posledné nákupy, pranie, upratovanie a tak.
Možno sa len snažím obhájiť moju lenivosť, ale fras ho ber, mne je fajn.

Ako napríklad toť včera ráno. Idem si kúpiť kredit do telefónu (kvôli práčovni, strašný to systém, fuj!) a nejdem do trafiky, lebo mi nie sú sympatické, lež vyberiem sa do akéhosi veľkého supermarketu, že tam by to mali mať.
Hodina tam, hodina späť a oni to majú vypredané. Nevadí. Vyzbrojená kilovým jogurtom som sa spokojne vrátila, pojedla zopár malín cestou, vypila ten jogurt a užívala si mrholenie a atmošku. To je Vaasa ktorú mám rada.

Ale nežijem si tu takto samotársky, nebojte.
Potom sme sa s vegetariánskymi Nemcami vybrali do väznice.
Konečne.
Plánovali sme to už asi dva týždne.
Tu vo Vaase je vo väznici obchodík s výrobkami, čo väzni z celého Fínska uhoblovali, pozvárali, uplietli, zostružlikali a ušili.
Nájdete tu hojdačky, kolísky, kreslá, vešiaky, svietniky, ponožky, stany, tričká, lopaty, veci do kuchyne ako chňapky, podložky pod hrnce a bárčo iné.
A tak sme si kúpili nejaké tie utierky a tašky od väzenkýň v Hämeenlinne.

Počas rozlúčkového dňa som zobrala kameru, že reku, patrilo by sa a aj by som celkom chcela mať zachytených tých skvelých ľudí.
Ale nemám to rada, lebo ľudia sa správajú inak a ani ja sa nerada pozerám na svet cez takéto zariadenia, lebo si potom nič nepamätám, akoby som tam ani nebola.
Ale z tohoto jedného dňa a mojich otrasných záberov som dačo pozliepala. Dačo veľmi cheesy a patetické, dačo z čoho sa teším jak malá.

Na večeru sme mali dožírku, lebo nemeckí vegetariáni dnes ráno odišli. A potom sme ako už bolo takmer zvykom hrali karty a pili čajík. Nemenila by som to za nič.



Bude mi smutno za Vaasou, za tým čo tu nechám, za tým, čo si pamätám iba ja, čo tu nenájde žiaden turista v sprievodcovi.

Všetci sa tu na mňa na dvore a na chodbách čudne pozerajú, že prečo chodím s dekou okolo pliec, akoby to bolo niečo divné. Najprv sa stále pýtali, či som sa práve zobudila, alebo či som chorá a teraz už iba hľadajú dôvod, prečo.
Vážení, som na intráku, v pyžame, a vonku je zima. Dám si deku. Šak nič divné na tom nie je.

Toto je asi posledný post z Vaasy, ak sa nestane nič tak dôležité, že by ste o tom museli hneď počuť. Nechce sa mi zase sa nasťahovávať a vybavovať papierovačky a chodiť na spoznávacie žúrky, kde nikoho nespoznáte.
Kvôli týmto povinnostiam neviem kedy najskôr napíšem a taktiež škola by mi už konečne mohla začať, ale budem sa snažiť ostať pravidelná. Ach, to znie divne, ale nechám to tu. Nech je to divné.

Asi by som to mohla aj nejako uzavrieť, túto Vaasa kapitolu môjho blogu.
Chcem pozdraviť všetkých doma, aj inde, čo toto čítajú, a poďakovať za každý pozdrav.
Mám vás rada a nemyslite si, že mi nechýbate.

Niekedy mám pocit, že sem píšem irelevantné hovadiny, tak za tie sa ospravedlňujem.

A jáj, jasné, ešte random fotky z každodenného života:

mega výber Läkeroliek

v sekcii detskej literatúry

naše Albertky sa tu volajú Marie :)

A pesňa na dnes, nuž, to je ťažko. Chcela som sem dať Hayday od Mica Christophera. Krásna vec.
Ale nedám.
Tento človek koncom novembra 2001 spadol na schodoch, udrel si hlavu, upadol do kómy a už sa nezobudil.
Takýto ľudia by nemali umierať vôbec, nieto už vo svojich tridsiatich dvoch rokoch.
A prečo sem nedám Hayday?
Nuž lebo on bol obrovitý kamarát s Glenom Hansardom.
A keď vidíte niektoré ich spoločné vystúpenia, nech je to tá najhoršia kvalita obrazu a zvuku, vidíte šťastných ľudí, ktorí sa majú radi.
A to vám chcem tu ukázať.
suspicious minds a i've got your back

 užívajte a dávajte na seba pozor

Deň 27... lúčenie sa s letom

Vitajte.
Vitajte v ďalšom ročnom období.
Neviem či v zime, alebo v jeseni, ale každopádne, Fíni sa pred dvoma dňami rozlúčili s letom.
A urobili to... nuž... trápne, ale roztomilo.

Pred týždňom sme dostali do schránky hromadu letákov o ohňostrojoch, a nechápali sme prečo. Nuž pre toto.
Ale nie všetkým sa chcelo čakať, kým sa zotmie (najmä nie rodičom malých detí), tak delobuchy práskali už od šiestej. Za vidna najväčšieho.
My sme si posadali na pláž, pootvárali pivá a mierne sme sa zoznámili s novými študentami.
Nikto to však nepreháňal, lebo o chvíľu odchádzame a aj tak sú to určite všetko Nemci študujúci nejaký biznis.

Keď som sa zdvihla, bo mi stŕpla noha, zdvihol sa aj náš fínsky sused, že reku, síce je na bicykli, odprevadí ma. Milé od neho.
Rada, že nebudem musieť ísť sama a presvedčená o tom, že aj tak by som o chvíľu odišla som súhlasila.
Keďže všetko bolo už zatvorené a jeho chladnička prázdna, dojedol veci, čo mi tu nechala spolubývajúca, ktorá už odišla.
Ale dozvedela som sa ako to chodí vo fínskej telke a biznise všeobecne a tak... on je taký vtipný, podľa mňa by bol schopný debatovať s kýmkoľvek o čomkoľvek.
A niekedy tak striehne, na chodbe, na balkóne, na dvore, či niekoho nestretne a ak niekoho odchytí, začne sa s ním vyprávať a nedá sa ho zbaviť. Nudí sa. Ale je fajn.

Dnes som konečne vrátila plechovky a fľaše a dostala som panti, 2,50! Taže o to menej som platila za nákup na dnešnú večeru, ktorú som na oplátku za predchádzajúce večere robila zlatým nemeckým vegetariánom.
Bohužiaľ, zlyhala som, sklamala som mojich učiteľov a moje rizoto chrumkalo.
Varilo sa fakt dlho a furt chrumkalo a bola som mega hladná, tak sme to jedli tak.
Nemeckí vegetariáni sú ale natoľko milí, že mi to pochválili a aj čajíkom a keksíkmi ma ponúkli.

Moja fínska univerzita mi zatiaľ nechce dať potvrdenie o tom že tam budem študovať, a tak nedostanem kartičku na zľavu na bus a vlak.
Ostatní s tým nemali problém.
Keď mi to odpísali naši, celkom som sa naštvala.
Ale rozhodla som sa, že to asi risknem, kúpim si študentský lístok a ukážem oficiálne potvrdenie zo školy, bez nejakej trápnej kartičky.
Dúfam, že najhoršie čo sa mi môže stať je, že budem musieť doplatiť zvyšok.

Dnes tu strašne pršalo, asi kvôli tomu, že leto skončilo, ale mne to nevadí.
Stihla som čo som potrebovala (keď chodím na nákup a tak, a idem sama trasami ktorými som chodila s ostatnými, pripomína mi ich to a začnú mi chýbať... je sranda ako si človek vie spojiť miesta s ľuďmi a udalosťami) a potom som pozerala The Newsroom.
Kto chce vidieť dokonalý, vtipný, romantický, múdry, napínavý, proste najšupa seriál na svete, pozrite si to.
Aaron Sorkin v najlepšej forme.

Nuž a tak. Dúfam že sa máte dobre, že sa raz za čas niečomu spontánne potešíte, alebo si na niečo príjemné spomeniete a vtedy, napriek tomu, že ste sami na ulici, sa musíte usmiať a tak...

A pesňa na dnes, nechcite vedieť text, je to hovadina, ale inak sa to podľa mňa dobre počúva: Häissä (voľačo o vymetaní svadieb myslím)


juuu, a neviem či sa tento layout číta lepšie, snáď áno, ak nie, dajte vedieť, Ďakujem. :)

Deň 25 ... vitaj späť Vaasa

Tak a dnes už pozitívne :)

Minule som zabudla spomenúť pár srandovných a príjemných vecí, ako napríklad fakt, že Peťo mi dal pred odchodom Horalku!
Ešte som ju neotvorila, nechávam si ju asi na horšie časy a len sa z nej teším.
Nie že by tu neboli dobré keksíky, peparkakorky sú najsam, ale Horalka je Horalka.

A druhá vec, tiež je za ňu zodpovedný Peťo, on to vymyslel, totiž, keď sa Nemci medzi sebou rozprávajú nemecky, nie je to pre nás úplne ideálne a tak nás jeden z nich sám od seba naučil ako sa povie "drž hubu" a že je to asi pomerne vulgárne a že im to máme hovoriť.
No a my sme ich na oplátku naučili, ako sa to hovorí u nás.
"Láska moja!"
A tak ste vo Vaase mohli naraziť na hlučnú bandu vykrikujúcu "láska moja!". A najvtipnejší bol ten veľmi rozzúrený nadávací tón.
No šúpali sme sa smiechom po zemi :D

Včera ma medzi seba vzala vegetariánska skupinka nemecká, veľmi príjemní to ľudia, asi poslední za ktorými mi bude smutno čo tu ostali.
Požičali sme si bicykle za 5 eur na deň od hnusného pána čo vlastní takýto biznis a vybrali sme sa na juh od Vaasy, že tam je pekná príroda.
Baby našli nejakú Nature trail, tak sme tam išli. Zložili cajgle a hor sa. 4km lesom, nádherná príroda, všade, ale všade čučoriedky. To bolo ako koberec. Kdekoľvek človek zastaví, obzrie sa okolo seba, nájde krík obsypaný modrými bobuľkami.
A húb tam bolo neúrekom, ale potom som zistila, že asi preto, že sú nejedlé.
A nemôžem zabudnúť na obrie mraveniská.
Celkovo nádherný výlet (až na odporné agresívne komáre, ale čo už...).


A zakončili sme ho zmrzkov, drahá, ale obria! Ak vás to zaujíma, dala som si mentolovú s čokoládou, jedna z najlepších zmrziek aké som kedy jedla.

smiešotný nápis na parkovisku

zastávka na ceste do lesa, vzadu cez vodu je Vaasa

vysoké jak ja

Takže asi tak.
Každý deň sa niekto lúči, že odchádza, ale nejako ma to netrápi.
Dnes som sa zobudila o jednej, dávam si raňajky a píšem toto... a teším sa na pokojný týždeň v peknom pokojnom meste.

Dúfam že vám je aspoň tak dobre ako mne... užívajte.

A pesňa na dnes... btw free download, taže ak sa vám lúbi, neváhajte: Life in film a aj klip je podľa mňa skvelý. Sko nápad, tak prevedenie :)

Deň 23 ... ach jaj...

Tento post píšem unavená, hladná a smutná, takže neviem čo z toho vylezie a radšej vás vopred varujem. A keďže som natáčala, ani fotky nenisu...

Popri písaní si však dávam raňajky, takže sa to možno bude voľajako zlepšovať...

Ani neviem kde začať. Nič sa totiž nestalo, respektíve nič neočakávané, ale aj tak...

Pizza párty bola super, nielenže sme mali pizzu, ale potom sme sa hrali voľajakú smiešnu nemeckú kartovú hru a ja som suverénne vyhrávala, taže hurá, sláva mi. A potom sme hrali mnou tak neskutočne nenávidené mestečko Palermo, ale tentoraz ma to prvý krát v živote bavilo a už mám túto hru rada a bolo nám táááák dobre.

Nasledujúci deň, včera sme dostali výsledky testu, všetci prešli, ja som mala 92,5/99, čo je známka 4 (tuná je najlepšia 5) a chýbal mi pol bod do päťky. Nuž ale keďže do hlavnej známky sa ráta aj "aktivita", dali mi nakoniec celkovú 5 a nič iné ako papier s touto päťkou ukazovať nebudem, taže tak. Hurá, sláva mi.

Potom sme skočili na rozlúčkový koláčik (môj geniálny nápad). Ceny rovnaké ako u nás a fajnové to bolo veru.


Tak sme "pomáhali" Matteovi baliť a vyrazili sme na rozlúčkovú večeru do reštaurácie Strampen.
Keď to počul Passi, hneď že: "to bude drahá reštika, má švédske meno" a veru pravdu mal.
Nóbl podnik, predjedlo krevety, hlavné bol najsamlepší losos na svete a dokonca sme mali aj dezert, čokoládovú lakocinku.
Hlavný chod sme si vopred vybrali, ale no, kto by uprednostnil hovädo pred rybkou?
Jediné, čo nebolo v cene bolo pitie iné ako voda. Tak sme sa traja zložili na víno. A užili sme si ho, bo nás vyšlo temer na 30 éčiek. Ale keď už je raz koniec... nech nežerem.
Strávili sme tam neskutočne príjemné 3 hodiny (vrátane odovzdávania certifikátov a rozlúčky s tútormi a učiteľmi).

Pofotili sme sa vo všetkých možných kombináciách, podľa tried, národov, priateľov, ba aj vyšegrádsku jednu sme dali :)

Nasledovala diskoška/karaoke, de sme dávali jak páni, šak 60 ľudí už niečo odbliaka, a najmä ak je to odrhovačka ako Wanderwall. Pekné to bolo. Aj sme si zatrsali, aj úchylákov sme postretali. Kopa srandy.

Naša partia však opustila toto miesto skôr, lebo niektorí sa museli ísť dobaliť a niektorí odchádzali o 4. ráno.
Tak sme s nimi mi ostatní počkali na taxík, poobjímali sa a akosi sme sa, pardón, postupne som ostala sama, som sa dopracovala k momentu, kedy som na stanici zamávala Eliise a mala som necelé 2 hodinky kým budem zase mávať, chalaňom.

A tak som sa ocitla v povedomej situácii. Ráno, chodím poloprázdnym mestom a idem podozrivo pomalšie ako všetci chodci naokolo.
Teraz to ale bolo tak strašne iné ako prvý deň...
Tak strašne.

Vedela som, že zrovna títo poslední dvaja junáci budú najhorší.
 Tento posledný deň (a v podstate už asi celý posledný týždeň) sme si všetci hovorili, aké to bude hrozné, rozlúčiť sa a ako budeme plakať.
Nuž, dlho som sa držala, neplakala som, ani som nevidela dôvod, šak sa uvidíme, ale keď mi odišli poslední, konec. Celú cestu domov (a to je fakt ďaleko) som smoklila a pritom... poznáme sa necelý mesiac a ešte sa uvidíme a bla bla bla, ale proste... odišli. Mi.

Sú to tak neuveriteľne skvelí ľudia, sľúbili, že ma prídu navštíviť a vice versa, a ja im verím a oni to myslia vážne a rovnako sama chcem ísť ich pozrieť, ale, človek nikdy nevie... toto tu skončilo.
A bolo to tak fajn.

Neviem čo je to za erasmus efekt, ale sere ma to. Máte tu zopár ľudí, ktorým rozumiete a ste stále s nimi (zvyšok sú Fíni) a z týchto naozaj pár, nie mnoho osôb, toľkí sú úžasní a aktuálne naozaj veríte, že ste našli priateľov, s ktorými sa ešte stretnete... a nie raz... snáď. Prosto, je to divné a hrozné a skvelé zároveň.

Ach jaj, žvatlám zase raz.

Odteraz mám niečo viac ako týždeň na to, aby som sa cez to dostala a hor sa do Turku.
Mnohí z nás sa tu vyjadrili, že neveria, že si nájdu tak spriaznené duše na ich univerzitnej destinácii, a neviem, či ja sa toho obávam, alebo tomu rovnako neverím, alebo sa obávam (to je asi to najhoršie), že je to voľajaké počarované a iluzórne a ja sa z toho jedného dňa vyspím a ono to zmizne a vôbec to nebolo...


a s touto pesimistickou náladou, a obavami, pokračujem aj pesňou... (ktorá je možno úplne odveci) Broken promise

Deň 21 Skvelý to deň

Ahoj, dnes netradične začnem hudbou. Ak chcete, pustite si to a pokračujte v čítaní, podľa mňa sa to hodí:  Franky

Nuž, víkend je za nami, ani neviem čo sa dialo, trávili sme večery u niekoho na izbe, pili čajík a kecali.
Veľmi divoký erasmus, áno, a veľmi veľmi príjemný.

Talianská delegácia chalaňov nás pozvala na rizoto s gorgonzolou a cestoviny s paradajkovou omáčkou. Človek až neverí, čoho je tento národ schopný. A vtedy ste fakt nadšení, že máte za kamarátov Talianov a nejete zase chleba so šunkou :)
Ale mala by som ich rada aj bez toho, to si nemyslite, to je len bonus.

Ale k dnešku.

Najlepší deň vôbec. Ani neviem prečo. Začal ráno testom. Ešte pred tým som stretla príjemných susedov, ktorí každému priali veľa šťastia a nejako ma opantala taká voľajaká družná pozitívna atmosféra.

To, že všetci prejdeme nám naše učiteľky síce sľubovali, ale človek chce mať aj tak dobrý výsledok, tak je trocha nervózny. Ale v to ráno to nejak zmizlo. A aj test snáď dopadol fajn, uvidíme zajtra.

Potom sme len išli na kávu, sedeli pri mori, išli na obed a neviem čím to bolo, asi ľuďmi s ktorými som bola, ale bolo to veľmi šťastné poobedie.

Nasledoval bowling, v najodľahlejšom  rohu mesta. Tam som z našej lajny prvú hru vyhrala, druhú sme nedokončili, ale tam som nevyhrávala, ale zase celkovo som mala najviac, taže júúúúú, sláva mi, roky tréningu sa vyplatili mami.

Potom sme sa vybrali na minigolf, ktorý bol zavretý, tak sme sa ponevierali po meste, skočili na suveníry (magnetky s nápisom Vaasa sú biedne, mám rybu), na poštu, kde sme na jedného z nás čakali asi milión hodín, ale aj to ma bavilo a potom že do Lidla, na pizzu na večernú pizza párty!!!

Taže teraz ma čaká pizza párty s ľuďmi, za ktorými mi bude úprimne smutno. Niektorí odchádzajú čoskoro a veru, je to klišé a všetci to hovoria a erasmáci najmä, ale naozaj si úprimne myslím, že som tu našla priateľov, s ktorými sa chcem ďalej stretávať a ktorých mám už teraz veľmi rada a nemyslím si, že je to následok toho, že sme tu boli hodení a museli sme sa spriateliť. Možno úplne žvatlám, ale dúfam že nie.

Ak vám už skončila tá pesňa, tu je druhá Monster Dance

Užívajte teplo (muhahaha, my máme príjemných 14 stupňov) a posledné letné dni.

Mňa teraz ospravedlňte, čaká ma pizza.

Deň 18 vychádzky naše neuveriteľné

výhliadková veža

Ach aký krásny deň je pred nami!

S Eliise sme boli ráno (o desiatej hodine rannej) pozdraviť slnko na orosený osviežujúci trávnik a o dve hodinky nás čakajú langoše.
Tomu sa hovorí radosť žiť.
(O jediteľnosti langošov vás budem informovať)

Ale čo všetko sme zažili doteraz! Okej, nebolo toho tak veľa...

Turistická vychádzka do oblasti chránenej UNESCO-m, jediná prírodná UNESCO pamiatka vo Fínsku.
Natural Heritage Site Kvarken Archipelago.

Milý manželský pár, veľmi nadšený pre to, čo robia, sprevádzanie turistov, nám poukazovali túto oblasť, vysvetlili jej výnimočnosť, porozprávali o faune a predstavili flóru, najmä všakovaké bobule, väčšinou jedlé.
Čučoriedok na zbláznenie, ríbezle, maliny, brusnice, rakytník a neviem čo ešte.

Nuž a prečo sú na to tak hrdí?
Ako nám je tu neustále opakované, voľakedy tu bola 3km vrstva ľadu, ktorá stlačila zem o kilometer a teraz, jak sa to roztopilo sa tá zem zdvíha.
V tejto oblasti je more veľmi plytké (ako som už asi písala, max 10 metrov, v celej oblasti, až po Švédsko) a preto sú tu krásne pozorovateľné dôsledky existencie ľadovcov a ich pohybu, na zemský povrch. Vytvárajú sa morény a iné útvary, kolmé na tieto, prosto, vidno tu také paralelné pásiky zeme, ostrovčeky a tak.
Ako som už určite hovorila, zem sa zdvíha o jeden cm ročne, čo im tam pridáva 100 hektárov. Nie všade je to tak veľa, ale keďže je to plytké, tu to dá toľko.

Taktiež je to fajn miesto pre rybky na kladenie vajíčok, majú tam pokoj v zátokách, aj keď je to výzva, lebo slanosť vody je tu minimálna a v niektorých miestach dokonca žiadna, inde zase ako v mori, takže zvieratká sa musia nejak prispôsobovať.

Je tam mnoho chatiek, ktoré boli voľakedy akože "v prístave", ale dnes sú to len chatky pomerne ďaleko od mora. Taktiež vidíte smiešne vysoké móla, lúky, ktoré bývali prístavy a jazerá, ktoré bývali more.
Zem stúpla už o 800m, takže sa očakáva ešte ďalších 200.

Bolo to veľmi pekné, 3,5 km nám s príhovorom trvalo viac ako dve hodiny, ale naozaj to stálo za to a nechcelo sa nám veru odísť.

Ďalší deň bol na programe fínsky film podľa výberu, buď Vuossari (podľa kamaráta "porn drama", ale ja neviem posúdiť, nevidela som, ale asi to bolo lepšie ako to moje) a Pussikaljaelokuva (Sixpack movie), čo som si vybrala ja.
Po prvej scéne som vedela, že to bude zlé. Teda, nechcem povedať o filme, že je zlý, nemám to rada, poviem, že bol veľmi veľmi nezávislý, až amatérsky. Od snímania, cez hercov, po scenár, všetko proste.
Až to bolelo niekedy.
Ja som si tak chvíľami predstavovala voľajakých mladých entuziastických filmárov, ktorí sa snažia toho povedať strašne, ale neskutočne veľa a nakoniec nepovedali nič, čo je veľmi smutné v konečnom dôsledku.
Vtedy človek vidí, že možno na niečo tá škola je.
Ako vravím, nielen, že tie repliky boli absolútne neuveriteľné (to nešušťalo papierom, ale hlinenou tabuľkou) a nemalo to dej, jednotnú myšlienku, začiatok a koniec, ale aj to prevedenie bolo veľmi nedôsledné a rozptyľujúce a iritujúce.
Ale, malo to dobré myšlienky, ktoré sa tam stratili. A to je to, čo týmto chcem povedať. Je veľká škoda, a je to smutné, keď vidím dielo, do ktorého bolo vložené toľko energie a vôle, ale nič z toho. Nikomu sa to asi nepáčilo a všetci boli zmätení a mysleli si, že autori to takto chceli.
Verte mi, že nechceli.

(a možno hej a ja som to len nepochopila, to by bol ten lepší prípad a budem v to dúfať)

Nuž a včera večer sme išli loďkou na ostrovček, kde je krčma a dostali sme tradičnú lososovú polievku. Biela, so zemiačikmi, kúskami lososa a (bohužiaľ) kôprom. Ale aj napriek tomu kôpru bola fajná.
Potom sme sa hrali petang a niečo ako fínske kolky a konečne som sa trošička rozprávala s našimi Slovákmi, dvoma chalaňmi, a snáď sa k tomuto nedostanú, ale môžem povedať, že som veľmi rada, že patrím k nim ako k Slovákom a nie k inému z národov, ktorých je tu ... ja neviem, dvadsaťjeden myslím.
Fakt, zdá sa mi, že sú strašne fajn a ak to môžem takto hlúpo povedať, reprezentujú našu divnú krajinu veľmi pekne. Zlatí chalani sú to.

A takto so spriaznenou hubárskou dušou sme sa vybrali na potulky lesom a našli mega veľa húb, ktoré tu nikto nezbiera, tak sú červivé a jeden Čech nám povedal, že to sa ani neoplatí brať a pokazil nám našu radosť zo zbierania. Nuž aspoň tu ich máte pokope.

Keby tam neboli komáre a nedoštípali ma tak, že som mala krk akoby mi naň vyliali vriacu vodu a lakeť mám dvakrát taký veľký ako obyčajne aj teraz, bolo by to nádherné miesto a nádherná večera.

Keď sme sa vrátili, bola akože žúrka v práčovni, ale človek nie vždy má na takéto veci náladu, najmä keď tam hrá hudba jemu vzdialená (zväčša španielska), a prosto nemá náladu, takže o tom tu písať viac nebudem.
Jedine asi jednu vec, a to to, že sa mi strašne páčilo, ako nám neďaleká križovatka a jej semafór robili diskotékové osvetlenie a atmošku. Zelená, červená, prechádzajúce auto, stojace auto, veru, ako ozajská diskoška :)

A keďže ja mám rada diskoškovú hudbu, tu dám teraz nejakú fajnú, žiadnu španielsku hula hopa divočinu, aby som si to nejak rehabilitovala Calvin Harris

Deň 14 a Ähtärin eläinpuisto, Fíni a fajne cookiesky

Ide na mňa síce niečo chrípkoidné, ale o tom tu nebudem predsa písať... (aj keď už sa stalo)


Včera sme boli v Zoo. Teda v Elainpuisto ako sa to povie po fínsky.

Celé to bola trojkilometrová prechádzka krásnym lesom so zopár unudenými, oddychujúcimi zvieratkami v malých klietkach.

Najzaujímavejší bol pre mňa rosomák.
Ľudia to je také malé! Ja som čakala dvojmetrovú Loganovskú príšeru a to vyzerá celkom sympaticky (akurát je na mojej fotke rozmazaný) aj keď mi niekto vravel, že je to fakt šelma.

A druhé pre mňa zaujímavé zvieratko bol bizón. Veľký, pekný a taký vyrovnaný pokojný tvor sa to zdal byť. V budúcom živote ak nebudem človek, chcem byť bizón.

Ale čo je dôležitejšie, predtým nás vzali na obed. A jaký obed. (aj sa mi ho chcelo odfotiť...)
Šalátik s krevetkami, hubová omáčka, zemiaky na smotane, hovädzinka čistučká krásna, chlebík čerstvý sladký voňavý a dokonca dezert!
Ovocný kompót s mousse au chocolat, ale bielej chocolat.
A všetko bolo podávané ako švédske stoly, taže mrte.

V ten deň sme si ešte doma urobili cookies z arašidového masla, ale keďže zopár ingrediencií sme vynechali a múka a cukor neboli úplne najšpeci a neviem čo ešte, boli mierne polosurové.
Ale mne to nevadí a boli mega. A naviac nám susedka z Poľska urobila čokoládový klasický puding, čo jej poslali z domu, taže som zožrala cukru na ďalší mesiac .

Večer pred tým som prišla o väčšinu mojich keksíkov, keď som si prisadla k ľuďom na lavičke na intrákoch. Väčšina naši, a jeden, podržte sa, Fín.
Nie ale veľmi fínsky, lebo sa s nami rozprával.
Stretla som zatiaľ dvoch fínov, ktorí sa s nami boli ochotní rozprávať, a akosi mám pocit, že sú to introverti, ale silno sa snažia nebyť a tak sú pomerne arogantní, lebo im to nejde.
Býva s ďalším Fínom (ten už je pravý, lebo veľmi nerozpráva a ešte sme ho nevideli) a jedným Poliakom (bývalý Erasmák, čo tu zostal). Ten už bol tak nejak pokojnejší, akoby sebavedomejší, dokonca, a to už je čo povedať, je to človek, čo žmurká (akože jedným okom žmurká, nemyslím to klasické prirodzené žmurkanie, chápeme sa).
To je podľa mňa úchvatná vec.
Kto to vie, nech prosím žmurká. Ďakujem.

p.s. konečne sa idem pozrieť ako sa hrá fínsky národný šport, fínsky baseball. Hrať nebudem, keďže sa cítim nie úplne športovo, ale pozreť sa asi idem

A dnes sa pozrieme ako by Jamie Woon dochádzal do práce, keby žil v Budapešti a ako by tam trabanty stretal.

Deň 12 Sitsit párty

Všetci nám vraveli, že to bude žúrka nášho života. Najlepšia a najväčšia.

Zaplatili sme 10 éčiek, na jedlo a na pitie, kto nie je úplne na alkohol, mohol začiarknuť, no alcohol a hurá na tradičnú zábavu fínskej mládeže, Sitsit.

Prídeme tam, malá miestnosť s tromi dlhými stolmi s menovkami, každý má pridelené dve plechovky a jeden štamperlík a na tanieriku malilinký kúsok studených zapekaných cestovín.

"No alcohol" znamená, že máte pred sebou fľaštičku fake coly a plechovku limče a nemáte žiaden štamprlík. V domnienke, že bude proste nakúpeného všetkého trocha som bohužiaľ začiarkla túto kolonku, aby bolo všeobecne viac nealka.

Čistá voda nehrozí.

Od stola môžete vstať iba keď máte povolenie a väčšinou vám povedia "Počkaj chvíľu, bude prestávka".
Áno, prestávka. Na záchod (ibaže rad je príliš dlhý a vy nestihnete ísť kým prestávka skončí a tak potom meškáte a chcú vás ukameňovať). A na to, že sa konečne porozprávate s kamarátmi. Najlepšia časť proste. Lebo inak tam sedíte, medzi ľuďmi ku ktorým ste boli pridelení, čo nie je vždy zlé, pravdaže.

Keď sa niečo zakričí, musíte piť, keď sa zakričí niečo iné, musíte spievať oplzlé primitívne pesničky pre základkárov, keď vám povedia, môžete sa konečne pustiť do toho mála jedla čo máte pred sebou, ale po pár sústach a dvoch slovách so susedom sa zase niečo kričí a musíte piť, alebo spievať,
kým vám nepovolia zase jesť. Proste divné.

 Keď sme sa tak sťažovali medzi sebou cez prestávku, jeden Nemec (veľmi fajn človek) zo srandy povedal, že im to asi nevadí, oni sú zvyknutí nasledovať. :D

Naozaj si neviem predstaviť, že by sa fínska mládež dobrovoľne takto "zabávala". A to som ešte nespomenula "tresty" a "vystúpenia". Ak niekto príde neskoro, alebo poruší niektoré z pravidiel, dostane trest. Buď niečo s fínčinou, v našom prípade, alebo musí ležať tvárou k zemi, alebo byť otrokom vedúcich...
A ak dav zakričí určité heslo, skupina ľudí musí urobiť vystúpenie (u nás to bolo väčšinou podľa národností). Všetci spievali. Ich prostonárodné piesne.

Boli aj disciplíny ako triafanie hračky do kýbliku a kto netrafil, musel vypiť plechovku piva naraz. Jedna dievčina na to trpko doplatila a grcala ešte tam, skôr ako sme išli na diskošku, na ktorú už ona radšej nešla.

Neviem či len nie som správny typ na takúto formu zábavy, alebo to bolo naozaj divné, ale stráviť viac ako tri hodiny života na stoličke bez jedla s mizerným pitím, s prestávkou na záchod, s ohavnými pesničkami a bez možnosti odísť kedy sa mi zachce nie je moja predstava najlepšej párty môjho života.

Čo bolo tiež kruté, obrázok na FB k tejto udalosti boli tancujúci, kričiaci, zabávajúci sa ľudia. A my tam sedíme jak 5 peňazí, o hlade a sladkom pití a počúvame rozkazy. Koľké to sklamanie.

Nuž tak a to je moje svedectvo z najlepšej párty môjho života. Skúsenosť bizardná, možno aj zaujímavá, ale nikdy viac!

Ešte že dnes sme si urobili spoločný obedík, bolognese china noodles u talianov s jednou estónkou. Velice príjemné posedenie veru. A kým niektorí išli na futbalový zápas, ja som prespala zvyšok dňa. Nádherná nedeľa je za nami.

Užívajte

Na dnes tradične odvecná, ale pre mňa skvelá tak trochu znovunájdená pesňa. Neskutočne veľa energie pre mňa, tak snáď ... Jamie T

Deň 10 ...alebo... Jedlo a hody

jazero neďaleko intrákov o jednej v noci

Pár dní dozadu mala naša fínčinárka narodeniny a predstavte si, nielen že sme jej hneď ráno po fínsky spievali, ale jeden veľmi šikovný, skvelý spolužiak jej upiekol tortu.
Verili by ste? Tortu, v tortovej forme, seriózne upiekol. Bola síce zo sáčku, ale upečená, s jahodami a čokoládovou polevou a sviečkami! Mega proste. A ona nám potom všetkým ďakovala, ale my sme nič netušili. Nuž ale bolo to veľmi pekné a strašne chutné gesto.

Keď som s tým začala...

môj telefón nie je schopný zaostriť na megamaliny, tak aspoň tam sú tie kríky ostré

fínske ríbezle v lese

Ide skvelá kapitola. Najmä, ak ste ja a ste vo Fínsku.  

Jedlo.

Áno, je drahé. V supermarkete a najmä v reštauráciách. Ale napríklad tu majú Lidl, s takmer rovnakým sortimentom ako u nás. Ale netreba mať hlavu v smútku.
Ak ste ja, stravujete sa v univerzitnej jedálni za 2,70.
A v tom je šalátu koľko chcete (mrkvička, listový šalátik, strúčiky zelených fazuliek, hrášok...), hlavné jedlo, limča a chlieb s maslom (v jednom stravovacom zariadení aj káva/čaj).
Nuž a hlavné jedlo sú väčšinou varené zemiačiky s rybkou, mäsové guľky s tekvicou, celozrnné cestoviny (aj ryža býva hnedá), polievky a podobné mňmamoty. A čo je ešte skvelé, práve som sa vrátila z prechádzky, plná malín a ríbezlí. Dúfam, že mi nebude zle z toho.
Fíni trapáci to tam nechajú a človek sa potom opráska jak zmyslov zbavený.
Taže mami, neboj, nehladujem :)


A ešte som si spomenula na skvelú vec. Jeden pomerne nový kostol v starej Vaase. Je to ako betónový bunker, vraj najškaredší kostol vôbec, ale jeho architekt vravel, že to je preto tak urobené, aby tam ľudia mohli prísť priamo z práce a necítili sa zle alebo čudne. Podľa mňa je to skvelý nápad, také nezvyčajné priblíženie sa náboženstva k ľuďom.

vitsi (vtip) a menne (ísť) sú prvé slová podobné maďarčine na ktoré som natrafila.

Včera sa tu konala Noc Umení, ale v podstate to boli hody. Fúra jedla (v takých mega panviciach, voňalo to po celom námestí), hudobné sprievody, samba sprievod, stretnutie cudzincov, ktorí predstavovali svoje krajiny a stage pre kapely z Vaasy.

ančovičky

Jeden kopček zmrzky za 2,80 som si síce nedala, ale lékorkový slíž hej a veru, za veľa nestál, ale o to na hodoch predsa nejde. Kapely boli ok, ale jedna bola viac ok, Timshel, a preto ich dávam dnes ako pesňu dňa, na koniec, lebo hrajú príjemný pop (oni to volajú indie rock) a pripomínajú mi The Crookes.

Nuž a dnes sme navštívili múzeum. Jediné zaujímavé (pre mňa) z toho bolo:

- kvôli dvíhaniu pevniny sa Fínsko stále zväčšuje. Ročne hladina klesne o 8mm, čiže za 50 rokov musia ľudia posúvať prístavy a tak. Ale čo je sranda, ak máte pozemok pri mori a zväčší sa teda o ten pásik, musíte ho odkúpiť od mesta, lebo vám nepatrí. Prdel, čo?

toť magnetický Gandhi, ak by ho niekto nespoznal

- o 2000 rokov bude Švédsko a Fínsko tuto pri Vaase spojené pevninou

- v suvenírovom obchode mali takéto Magnetic Personalities. Ale jediný, ktorého mali, bol Mahatma Gandhi

- výrazy vypchatých zvierat v miestnosti vypchatých zvierat

Boli tam aj vtáky a tak, ale tie nemali taký kukuč, žiaden z nich.


Nuž a tu sú tí Timshel(a hlavný spevák má skvelú prácu nôh, tu toho nie je tak veľa, ale inak je fakt mrte): Timshel

Deň 8

Deti moje, toto bola šupovica!
Že ide sa do sauny vo Varppi. Že špeci dymová sauna, neberte si biele plavky. To je jedno.














Proste, úúplná mastenica, super mega. Dojdeme tam a tam taký ujco, vraví, že nám zaspieva a vztýči vlajku (viď video).
Reku, dobre, nevieme síce prečo, ale je to fajn, také slávnostné a potom, že my môžeme spievať naše hymny. Vtedy bolo počuť iba Kde domov můj :)

Potom sauna-more-sauna-more... a nakoniec jedlo.
Neviem, čo bolo lepšie, či tá sauna, tá studená voda, alebo zemiakový šalátik a sladký chlebík s domácim pivkom.
Nemeckí znalci špekáčiek vraveli, že aj tie boli super, nuž, ja štandardy nepoznám, nechám to na nich.
Pred odchodom spoločná pesňa o tom, že si prajeme pekný večer a zloženie vlajky a hajde späť, s plným bruchom, rozcyrkulovanou krvou a neviem čím ešte a s chuťou na domáce pivo a sladký chleba.

Fíni, to je vám ale národ. Po príjemnej prednáške o ich histórii predkladám moje hajlajty:
Sú to informácie, ktoré som nijako neoverovala, nie všetko si presne pamätám a mám to väčšinou z anglického názvoslovia, takže budem rada, ak ma opravíte ak tliapem hovadiny a ospravedlňujem sa.

- starý otec starého otca pána čo nám to prednášal si musel vymyslieť prezvisko keď za ním došli nejaké úrady, a keďže býval pri vodopáde (koski) a mal tam čerešňu nejakú (tuomi), nazvali ho Tuomikoski. No nie je to skvelé?
- Fíni sem došli z Európy okolo 8000 pred Kristom. Potom prišli ľudia od Baltického mora okolo 3200 pred Kristom a Fíni sa od nich naučili agrikultúrčiť a pracovať s kovmi až v 1500 pred Kristom, taže oni ich vytiahli z doby kamennej
- keďže boli zväčša negramotní, až do Švédskej éry, veľa o nich nevieme (gramotnosť sa rozšírila v 17. storočí)
- 13. 14. storočie patrí Švédom vo Fínsku.
- Fínsky najväčší boh sa volal Ukko, Boh hromu a dažďa, ekvivalent Thora (dnes je 80 percent Fínov Luteráni a zvyšok neveriaci)

A teraz to začína byť zaujímavé:
- medzi 1249 a 1809 boli Fíni pod nadvládou Švédska, s určitou autonómiou (50% cca) a boli tam spokojní, a keď došlo na to, že Švédi bojovali s Rusmi, bez problémov sa dávali do Švédskej armády
- potom došlo na Rusko, pod ktorým boli 1809-1917 (keď si Alexander I. a Napoleon rozdelili Európu) a na počudovanie, zase boli spokojní, zase mali čiastočnú autonómiu a mali špeciálne Fínske vojenské jednotky v ruskej armáde.
- boli tam ok až kým nezačalo obdobie rusifikácie 1899-1917 Mikulášom II.
- Fíni sa cez 1. svetovú, prepašovali do nemeckej armády, ktorá bola proti Rusku, kde sa vycvičili a vytvorili dobrovoľnícke jednotky Jägersov (lovci), keďže ich filozofia bola, že Rusov treba vykynožiť.
- v Rusku sa ale veci pomenili, v Novembri došiel Lenin a v Decembri 1917 vyhlásili Fíni samostatnosť (6.12.) a poprosili ruské jednotky na ich území aby zložili zbrane a išli domov a že ich nechajú, nezabijú, tak Rusi pošli.
- Nová krajina si musí prejsť občianskou vojnou a tu boli na severe bieli, proti červeným na juhu. Červení boli radikáli a bieli chceli skôr demokraciu. Vojna trvala od Januára do Mája 1918 a bolo
37 000 mŕtvych, ale vraj väčšina vždy až po boji, lebo strieľali aj tých čo sa vzdali.
- červení mali podporu z Ruska a bieli z Nemecka. Taže červení sa ocitli v pasci zo severu a z juhu a vyhrali bieli, ich vojnový veliteľ bol Carl G.E. Mannerheim (vraj najväčší Fín do dnešných dní) a politický líder Per E. Svinhufvud.
- prvý prezident Kaarlo J. Stahlberg (19-25) sa snažil červených presvedčiť, že sa dá fungovať spolu, pekne demokraticky aj po vojne a Fíni sú pomerne hrdí na to, že odvtedy dodnes majú rovnako demokratické zriadenie
- keď v určitú dobu zvažovali diktatúru, ponúkli post diktátora Mannerheimovi a on na druhý deň povedal, že radšej nech sú ozbrojené sily pod palcom parlamentu a odmietol. Potom to skúsili so Svinhufvudom a ten sa tiež priklonil k demokratickej republike.
- v rokoch 30-32 bolo fašistické hnutie, ale napriek tomu, že mnoho Fínov bolo proti Rusom a mali väčšie sympatie k Nemcom, ostali verní Fínsku a demokracii a potlačili toto hnutie
- potom došiel pakt Molotov-Ribbentrop a ako s Alexandrom, zase boli pridelení Rusku
- od Novembra 39 do Marca 40 bežala Fínsko-ruská vojna. Rusi neboli dobre pripravení a Fíni sú šikovní v lesoch, taže aj keď ich bolo menej, iba prifujazdili na lyžiach, postreilali koho bolo treba a odfujazdili späť. Ako Hitler, tak Stalin boli prekvapení, ako takí smradi ako Fíni dokázali odolávať
- na ich čele bol zase Mannerheim
- Frantíci a Briti im ponúkli jednotky, ale Nemci povedali, že ak to príjmu, vyhlásia im vojnu, tak Fíni sa rozhodli ísť do toho sami
- stále spomínajú na "Ducha Zimnej vojny", čas, kedy všetci, červení, bieli, hupikaki, šeci bojovali proti Rusom, aj tí najväčší komunisti.
- Fíni prichádzali o muníciu a mali jej tak na týždeň, tak rýchlo vyjednávali s Ruskom (Marec 1940), ktoré to prekvapene zobralo a zobrali im cca 10% územia, východnú časť a Fínov (430 000) odtaľ poslali do Fínska. Neskôr zistili, že keby chvíľu počkali, Fíni prehrajú jak nič
- Nemci napadli Sovietov v Júli 1941 a vtedy začala aj Fínsko-ruská vojna. Fíni boli podporovaní Nemcami a fúra nemeckých jednotiek sa usadila v Laponsku odkiaľ útočili na Murmansk
- Fíni čo to uchmatli, neskôr si to uchmatli späť Rusi a Fíni najmä pomáhali Nemcom, v lesoch a tak. Neznášali síce Hitlera, ale bol to nepriateľ Stalina a toho neznášali ešte viac. Dodnes tvrdia, že neboli s nimi úplne spojenci, ale v praxi boli
- Sovietska armáda napadla Fínsko a bola zastavená na lajne Tali-Ihantala a potom museli ísť do Berlína a na pobaltské štáty, tak sa vykašlali na Fínov, ktorí teda podpísali dohodu
- to ale naštvalo Nemcov, že reku zradili, a tak začala vojna v Laponsku (44-45), kde ich bolo spústa. Boli odtiaľ vytlačení, zase akože nenásilne, ich poprosili a oni "iba" vyplienili každú dedinu v Laponsku, neostal jeden dom a preto dnes v Rovaniemi, najstaršia budova je z 1946.
- Dnes tu majú zase bielych, True Finns na ich čele je Timo Soini (katolík, ale že je jediný pri ktorom to nevadí) a chce zrušiť euro a obmedziť imigrantov (dnes cca 6%). v 2011 mali 19%, toho roku 16%.
- Ale keď išlo o prezidentské voľby, nebol druhý (po súčasnom prezidentovi Sauli Niinistö) ale druhý bol zelený Pekka Haavisto, gay (jeho partner je z Ekvádora), vegetarián, má rád Afriku a nebol na vojne, čo je tu vraj mrte. Taže nikto nevie, kam sa poberie súšastná físka politika a je to tu zaujímavé.


Pre mňa z tej prednášky akosi vyplynulo že, ono je asi celkom jedno, či je Fín fašista, komanč, alebo čo, keď ide do tuhého, bojuje za fínsku demokraciu a keď sa dá, okupačné jednotky treba poprosiť. Možno som úplne mimo, ale tá prednáška tak naozaj vyznela a mne sa to ako posolstvo páči.


A na dnes, som chcela dať, že "lebo sa vrátili", ale oni nikdy neodišli: Mumfordi

Deň 6

Sobota patrila Nolanovi a jeho Dark Knihgtovi. Jeden vstup je síce temer 11 éčiek, ale ak mám ísť iba na jeden film za ďalší polrok, je to tento. Bolo divné, že začali vpúšťať dnu s dvadsaťminútovým oneskorením, šak sú to fíni, ale nevadí. Titulky mali fínske a pod tým švédske, keďže je to bilingválne mesto. Všecia odišli akonáhle začali ísť tituláče, čo ma mierne sklamalo, bo ešte aj u nás nezvyknem ostať ako jediná, ale aspoň dve skupinky počkajú.
Nuž ale každopádne to bolo mrte.

Vaasa má krásne, čisté, maličké pláže, myslím, že ich je sedem, a na jednej sme strávili celú nedeľu, že Vikingská pláž. Niektorí sa spálili, mnohí sa kúpali, a hrali futbal a bolo to veľmi príjemné miesto.

Came out of the changing room
And absolutely nothing had changed...

Naša škola, ako bolo spomenuté, je bývalá továreň, krásna, toť

knižnica

naša budova, Fabrikki

jeden z našich vchodov

všetko na skok od mora

výhľad z tried na more

 ... no nie je to krásne prostredie?
a ešte čmeliaky, hen

také prťaté vzadu, rozmazané, ale inak sú pomerne rozsiahle a veľmi pekné

Nuž a pripájam ešte jednu foto, detské ihrisko v noci, pre všetkých, čo tam chodia vtedy, tu by to vyzeralo takto... okolo polnoci:



A na dnes nie ani tak pesňa, ale veď načo sa obmedzovať: Polarbear na dobrú náladu.