deň 29 ...posledný Vaasa post

Zdravím

Pred chvíľou som si odskočila do práčovne (obsadili mi ju ale noví Taliani, tak som si musela prerezervovať termín, ach jaj, ale má pocit, že ma pozvali zajtra na večeru, tak snáď to mysleli vážne) a ako sa tak vrátim (cestou stretám nového suseda, deprimovaný fajčí trávu na lavičke), vidím, že môj počítač nespí, ale padol, čo sa mu stáva a vymazal sa mi môj post.

Tak ho píšem znova.
Zo strižne som na takéto veci zvyknutá, ale nikdy to nepoteší a teraz budem mať furt pocit, že ten prvý bol lepší.



Nuž.

Ľudia sa ma pýtajú, prečo som ostala tu, prečo som už nešla do Turku, alebo cestovať.

Im už začala škola a podnájom, zatiaľ čo mne nie a nechce sa mi platiť za hotely keby som cestovala.

Ale čo je najdôležitejšie, nemám veľmi chuť chodiť sama po mestách, po ktorých (snáď) budem chodiť s mojimi priateľmi, keď ich prídem navštíviť.
Cez strednú som absolvovala veľa poznávacích zájazdov, ktoré mám strašne rada. Sú ale špecifické a po mesiaci, kedy sa tu každý deň niečo dialo a pred ďalšími tromi mesiacmi kedy sa bude všeličo diať sa mi proste nechce.
A tu je mi dobre. Vybavím si v pohodičke posledné nákupy, pranie, upratovanie a tak.
Možno sa len snažím obhájiť moju lenivosť, ale fras ho ber, mne je fajn.

Ako napríklad toť včera ráno. Idem si kúpiť kredit do telefónu (kvôli práčovni, strašný to systém, fuj!) a nejdem do trafiky, lebo mi nie sú sympatické, lež vyberiem sa do akéhosi veľkého supermarketu, že tam by to mali mať.
Hodina tam, hodina späť a oni to majú vypredané. Nevadí. Vyzbrojená kilovým jogurtom som sa spokojne vrátila, pojedla zopár malín cestou, vypila ten jogurt a užívala si mrholenie a atmošku. To je Vaasa ktorú mám rada.

Ale nežijem si tu takto samotársky, nebojte.
Potom sme sa s vegetariánskymi Nemcami vybrali do väznice.
Konečne.
Plánovali sme to už asi dva týždne.
Tu vo Vaase je vo väznici obchodík s výrobkami, čo väzni z celého Fínska uhoblovali, pozvárali, uplietli, zostružlikali a ušili.
Nájdete tu hojdačky, kolísky, kreslá, vešiaky, svietniky, ponožky, stany, tričká, lopaty, veci do kuchyne ako chňapky, podložky pod hrnce a bárčo iné.
A tak sme si kúpili nejaké tie utierky a tašky od väzenkýň v Hämeenlinne.

Počas rozlúčkového dňa som zobrala kameru, že reku, patrilo by sa a aj by som celkom chcela mať zachytených tých skvelých ľudí.
Ale nemám to rada, lebo ľudia sa správajú inak a ani ja sa nerada pozerám na svet cez takéto zariadenia, lebo si potom nič nepamätám, akoby som tam ani nebola.
Ale z tohoto jedného dňa a mojich otrasných záberov som dačo pozliepala. Dačo veľmi cheesy a patetické, dačo z čoho sa teším jak malá.

Na večeru sme mali dožírku, lebo nemeckí vegetariáni dnes ráno odišli. A potom sme ako už bolo takmer zvykom hrali karty a pili čajík. Nemenila by som to za nič.



Bude mi smutno za Vaasou, za tým čo tu nechám, za tým, čo si pamätám iba ja, čo tu nenájde žiaden turista v sprievodcovi.

Všetci sa tu na mňa na dvore a na chodbách čudne pozerajú, že prečo chodím s dekou okolo pliec, akoby to bolo niečo divné. Najprv sa stále pýtali, či som sa práve zobudila, alebo či som chorá a teraz už iba hľadajú dôvod, prečo.
Vážení, som na intráku, v pyžame, a vonku je zima. Dám si deku. Šak nič divné na tom nie je.

Toto je asi posledný post z Vaasy, ak sa nestane nič tak dôležité, že by ste o tom museli hneď počuť. Nechce sa mi zase sa nasťahovávať a vybavovať papierovačky a chodiť na spoznávacie žúrky, kde nikoho nespoznáte.
Kvôli týmto povinnostiam neviem kedy najskôr napíšem a taktiež škola by mi už konečne mohla začať, ale budem sa snažiť ostať pravidelná. Ach, to znie divne, ale nechám to tu. Nech je to divné.

Asi by som to mohla aj nejako uzavrieť, túto Vaasa kapitolu môjho blogu.
Chcem pozdraviť všetkých doma, aj inde, čo toto čítajú, a poďakovať za každý pozdrav.
Mám vás rada a nemyslite si, že mi nechýbate.

Niekedy mám pocit, že sem píšem irelevantné hovadiny, tak za tie sa ospravedlňujem.

A jáj, jasné, ešte random fotky z každodenného života:

mega výber Läkeroliek

v sekcii detskej literatúry

naše Albertky sa tu volajú Marie :)

A pesňa na dnes, nuž, to je ťažko. Chcela som sem dať Hayday od Mica Christophera. Krásna vec.
Ale nedám.
Tento človek koncom novembra 2001 spadol na schodoch, udrel si hlavu, upadol do kómy a už sa nezobudil.
Takýto ľudia by nemali umierať vôbec, nieto už vo svojich tridsiatich dvoch rokoch.
A prečo sem nedám Hayday?
Nuž lebo on bol obrovitý kamarát s Glenom Hansardom.
A keď vidíte niektoré ich spoločné vystúpenia, nech je to tá najhoršia kvalita obrazu a zvuku, vidíte šťastných ľudí, ktorí sa majú radi.
A to vám chcem tu ukázať.
suspicious minds a i've got your back

 užívajte a dávajte na seba pozor