Popri písaní si však dávam raňajky, takže sa to možno bude voľajako zlepšovať...
Ani neviem kde začať. Nič sa totiž nestalo, respektíve nič neočakávané, ale aj tak...
Pizza párty bola super, nielenže sme mali pizzu, ale potom sme sa hrali voľajakú smiešnu nemeckú kartovú hru a ja som suverénne vyhrávala, taže hurá, sláva mi. A potom sme hrali mnou tak neskutočne nenávidené mestečko Palermo, ale tentoraz ma to prvý krát v živote bavilo a už mám túto hru rada a bolo nám táááák dobre.
Nasledujúci deň, včera sme dostali výsledky testu, všetci prešli, ja som mala 92,5/99, čo je známka 4 (tuná je najlepšia 5) a chýbal mi pol bod do päťky. Nuž ale keďže do hlavnej známky sa ráta aj "aktivita", dali mi nakoniec celkovú 5 a nič iné ako papier s touto päťkou ukazovať nebudem, taže tak. Hurá, sláva mi.
Potom sme skočili na rozlúčkový koláčik (môj geniálny nápad). Ceny rovnaké ako u nás a fajnové to bolo veru.Tak sme "pomáhali" Matteovi baliť a vyrazili sme na rozlúčkovú večeru do reštaurácie Strampen.
Keď to počul Passi, hneď že: "to bude drahá reštika, má švédske meno" a veru pravdu mal.
Nóbl podnik, predjedlo krevety, hlavné bol najsamlepší losos na svete a dokonca sme mali aj dezert, čokoládovú lakocinku.
Hlavný chod sme si vopred vybrali, ale no, kto by uprednostnil hovädo pred rybkou?
Jediné, čo nebolo v cene bolo pitie iné ako voda. Tak sme sa traja zložili na víno. A užili sme si ho, bo nás vyšlo temer na 30 éčiek. Ale keď už je raz koniec... nech nežerem.
Strávili sme tam neskutočne príjemné 3 hodiny (vrátane odovzdávania certifikátov a rozlúčky s tútormi a učiteľmi).
Pofotili sme sa vo všetkých možných kombináciách, podľa tried, národov, priateľov, ba aj vyšegrádsku jednu sme dali :)
Nasledovala diskoška/karaoke, de sme dávali jak páni, šak 60 ľudí už niečo odbliaka, a najmä ak je to odrhovačka ako Wanderwall. Pekné to bolo. Aj sme si zatrsali, aj úchylákov sme postretali. Kopa srandy.
Naša partia však opustila toto miesto skôr, lebo niektorí sa museli ísť dobaliť a niektorí odchádzali o 4. ráno.
Tak sme s nimi mi ostatní počkali na taxík, poobjímali sa a akosi sme sa, pardón, postupne som ostala sama, som sa dopracovala k momentu, kedy som na stanici zamávala Eliise a mala som necelé 2 hodinky kým budem zase mávať, chalaňom.
A tak som sa ocitla v povedomej situácii. Ráno, chodím poloprázdnym mestom a idem podozrivo pomalšie ako všetci chodci naokolo.
Teraz to ale bolo tak strašne iné ako prvý deň...
Tak strašne.
Vedela som, že zrovna títo poslední dvaja junáci budú najhorší.
Tento posledný deň (a v podstate už asi celý posledný týždeň) sme si všetci hovorili, aké to bude hrozné, rozlúčiť sa a ako budeme plakať.
Nuž, dlho som sa držala, neplakala som, ani som nevidela dôvod, šak sa uvidíme, ale keď mi odišli poslední, konec. Celú cestu domov (a to je fakt ďaleko) som smoklila a pritom... poznáme sa necelý mesiac a ešte sa uvidíme a bla bla bla, ale proste... odišli. Mi.
Sú to tak neuveriteľne skvelí ľudia, sľúbili, že ma prídu navštíviť a vice versa, a ja im verím a oni to myslia vážne a rovnako sama chcem ísť ich pozrieť, ale, človek nikdy nevie... toto tu skončilo.
A bolo to tak fajn.
Neviem čo je to za erasmus efekt, ale sere ma to. Máte tu zopár ľudí, ktorým rozumiete a ste stále s nimi (zvyšok sú Fíni) a z týchto naozaj pár, nie mnoho osôb, toľkí sú úžasní a aktuálne naozaj veríte, že ste našli priateľov, s ktorými sa ešte stretnete... a nie raz... snáď. Prosto, je to divné a hrozné a skvelé zároveň.
Ach jaj, žvatlám zase raz.
Odteraz mám niečo viac ako týždeň na to, aby som sa cez to dostala a hor sa do Turku.
Mnohí z nás sa tu vyjadrili, že neveria, že si nájdu tak spriaznené duše na ich univerzitnej destinácii, a neviem, či ja sa toho obávam, alebo tomu rovnako neverím, alebo sa obávam (to je asi to najhoršie), že je to voľajaké počarované a iluzórne a ja sa z toho jedného dňa vyspím a ono to zmizne a vôbec to nebolo...
a s touto pesimistickou náladou, a obavami, pokračujem aj pesňou... (ktorá je možno úplne odveci) Broken promise
Ach jaj, aj pršať začalo. Patália úplná.
OdpovedaťOdstrániť