Tu si dovolím nedať žiadne fotky a nehovoriť o Pakistane.
Totiž, tento pobyt ma nejak prinútil uvažovať o cestovaní ako takom a chcem sa s tým podeliť.
Varujem takto vopred, že reku nemusíte čítať ďalej, je to taká divná reflexia, ale zároveň by ma zaujímal aj váš pohľad, preto to tu píšem.
Nie som správny cestovateľ.
Aspoň nie v očiach druhých a je ťažké si udržať medzi nimi akú takú integritu.
Spozorovala som zvláštny trend cestovania "kam nikto nechodí" a "dokončovania krajín".
Ani s jedným prístupom sa nejak neviem stotožniť a preto tu strácam na mojej inak nepopierateľnej úžasnosti. A preto mám potrebu sa tu nejak sama pred sebou obhájiť.
Aby som to vysvetlila.
Prvé je pomerne jednoduché.
Mnohí chcú vidieť Kašmír, napriek tomu, že je to dosť ďaleko, a že tam v podstate nič nie je.
Okej, je tam krásna príroda, ale nič neobyčajné. Nič konkrétne.
To, čo je na tomto mieste neobyčajné je, že tam ľudia nechodia a že je to územie nikoho.
A toto je vám dobré akurát tak v prípade, že tento výlet popisujete kamarátom. Vtedy to pravdaže ohúri a ste výnimoční.
Ja som príliš pohodlná a bojím sa tam ísť. A výsledok?
"Ty si preletela tak ďaleko, a teraz premrháš túto skvelú, jedinečnú šancu. Nikdy sa sem už nevrátiš. Prídeš o to. Je to životná šanca."
Nuž áno, prídem o ňu.
A druhé, "dokončenie krajiny", je zvláštny pojem pomenuvávajúci stav, kedy ste videli všetko, čo je v danej krajine "dôležité", či "zaujímavé", či "hodné videnia".
To je síce pekné, ale spôsob, akým je to dosiahnuté je prazvláštny. Vyžaduje si to chodenie z miesta na miesto a odfajkávanie si zoznamu.
Možno existujú ľudia, ktorí to vedia robiť aj inak, ale tu vidím takých, ktorí si nenechávajú priestor na skutočné užívanie si momentu a precítenie atmošky. Znie to možno ako klišé, ale naozaj si myslím, že nestačí niečo vidieť na vlastné oči. Síce vymenujete čo všetko ste videli, ale koľko z toho si naozaj zapamätáte.
Aby som sa priznala, z mojich doterajších výletov, a to rátam všetky, za celý život, aj tie, keď som mala 5 rokov a išli sme so starými rodičmi kradnúť snežienky, aj tie, keď sme bežali po Louvri, aby sme stihli zhliadnuť starú dobrú Monu Lisu a aj tie, keď sme sa lopotili do Vysokých Tatier, si viete čo najviac pamätám?
Čas, ktorý som strávila na lavičkách, rozprávaním sa a obzeraním sa okolo. Pri Morskom oku, pri Divadle v Osle, alebo len sama tešiac sa z toho, že som tam, kde práve som, ako vo Fínsku.
A tak, síce vyzerám pohodlne, trápne a zbabelo a "neužívam si život naplno", ale nechodím každý deň na výlet, a neženiem sa cez celý Pakistan, len aby som videla púšť a nerobím si zoznam miest, ktoré musím pred smrťou vidieť.
Ale, koho iného ako mňa to má prečo trápiť, všakže?
Na záver pravdaže chcem povedať, že ak "dokončovanie krajín" a odfajkávanie zoznamov niekoho napĺňa, hor sa na cesty! Nech ho nič nedrží, je to super, nech sa teší, nech si plní sny a užíva život. Len nech druhým nedáva pocit, že mrhajú tým svojím.
pondelok 29. júla 2013
Tou de Lahore
zdravím vás, dobrí ľudia
dnes menej fotiek, viac žvástov
bývame pri letisku a vždy keď počujeme a vidíme odlietať lietadlo, svorne závidíme
Ale k veci. Nadpis je bez "r", lebo sme išli na takú nejakú okýptenú Tour.
Pakistani style sme najprv dve hodiny čakali v cestovke, kým sme vyrazili.
Potom sme namiesto piatich úžasných miest stihli tri priemerné.
Múzeum, galériu a záhradu Shalamar Gardens.
Galéria bola divná, jedna miestnosť s dvomi poschodiami. Dole fajne vyklimatizovaná, hore teplo. (júúúú, inak, počula som o vašom teple na Slovensku, držte sa tam. My máme podobné stupne, ale 65% vnhkosť a neexistujúce kupčo pre ženy). A v tejto galérii reku, aby som sa k tomu vrátila, boli fotky. Dosť oničom. Nekreatívne zachytenie architektúry a portréty. Architektúra je sama o sebe umenie a na to, aby bola hodnotná jej fotka je podľa mňa nutné zaujať nový pohľad, nie len zachytiť budovu takú ako bola postavená. Áno, je to čačané, ale nie, nie vďaka fotografovi. Čiže toto bolo nanič, a tie portréty... akože nájsť divný, zaujímavý ksicht je v týchto končinách brnkačka. Nájdite mi bežného človeka a dám vám metál. Taže zase, žiaden fotografický prevrat sa nekonal.
Múzeum a záhradu som si nechala na popísanie spolu, lebo sa mi pojí s niečím pakistanským. Možno je to všeobecný trend, ale tu je nejak výraznejší, hmataľný.
Akoby vzácne veci strácali hodnotu a naopak somariny boli velebené.
Múzeum je tu najväčšie v Pakistane a napriek tomu, že priestorom je pomerne malé v porovnaní s takým Louverom, obsahuje toho strašne veľa. Oni vám tam majú všetko od pravekých šutrov, cez egyptské ptákoviny, čínské tentononsy a budhistické udelátka až po britské brnenia. Tiež je tam miestnosť s mincami, známkami, kobercami, vypchatými zvieratami, kusom berlínskeho múru a modernou maľbou. Všetko pekne pohromade na jednej kope, na dvoch poschodiach v asi desiatich miestnostiach. Akoby to nemalo systém. Akoby to všetko bolo rovnako podstatné, či v tomto kontexte nepodstatné. Viem si predstaviť, že v Európe by sme sa pýšili vlastníctvom nejakého toho strašne starého slonovinového noža na otváranie obálok a tuna, hen, desať je ich tu len tak, vedľa vypchatej vydry.
A je to tak aj s budovami. Lahore je údajne 3000 rokov staré mesto.
3000.
To je strašne mrte. A starých krásnych sídiel a hradieb je tu jak ... postavených. Ale akoby nič z toho. Sme tu na to aby sme o týchto krásach písali a šírili ich, ale oni nám ich akosi neukazujú. Je to divné.
Zato na druhej strane, napríklad tie záhrady. Úúúú, že jaké známe a krásne. Ešte Sad Janka Kráľa je krajší a väčší. Páru stromov a jedna nefungujúca fontána v strede.
Sem nás nevoďte! Ach jaj. Oni akoby nevedeli, čo má hodnotu a čo nie. Teraz si gúglim, že tieto záhrady sú z 1641 a tak, ale proste je to nezáživné a nepekné.
Inak, tí čo boli v Zoo vravia, že je nanič, a pritom to je vraj najstaršia zoo v Ázii, či také dačo. A Lahore je druhé najstaršie mesto Pakistanu, po Multane, kam ideme zajtra a o ktorom akčná spolubývajúca furt vraví, že je strašne nudné. Tak uvidíme.
Oni tu neďaleko majú aj nejaké ruiny miest ľudí od Indusu, 2000 rokov pred naším letopočtom. A žiaden humbuk z teho neni. Máme tam ísť, ale sa stavím, že to bude len tak, že hen, ruina. No, šak sa uvidí.
Oh, a na ceste späť, vo vane, som sedela v poslednom rade, v strede. Po oboch stranách som mala zaspávajúcich Číňanov. Jeden dlhý chlapec a jedno dievča. Ako tak sklonili hlavy a zadriemali, v tej strašnej premávke sa zrazu premenili na sasanky a len tak nimi kymácalo. Smiešne to bolo.
A teraz trocha môjho subjektívneho uvažovania nad Pakistancami, nič relevantné tu už nebude, pokračujte súc si toho vedomí.
Ak si pamätáte na ukecaného Palestínca, tak on mi tak oduševnene rozprával, že ako rád chodí do krajín, ako je táto. A že jeho sen je ísť do Somálska. Že nemá rád Európu, lebo tam nemá pocit, že ľudia sú z gruntu dobrí.
Tak...poporiadku.
Jemu sa zdá, že práve v krajinách, kde nie je poriadny politický systém (študuje politiku, tak sa na to pozerá cez túto prizmu) je vidno, ako si to vedia ľudia sami zorganizovať a ako si vytvoria fungujúcu spoločnosť.
Okej, s tým by som aj súhlasila.
Ale potom povedal, že má pocit, že ľudia tu, majú možnosť zneužiť vašu situáciu, ale neurobia to. Zatiaľ, čo v Európe túto možnosť akoby nemali, takže "musia byť dobrí". To je podla mňa hovadina na entú.
A celkom ma to naštvalo.
Nielen, že tu zneužívajú to, že sme turisti a sme tu stratení a odkázaní na nich denno denne, ale tiež sa tu k sebe nesprávajú zrovna pekne.
Ak to porovnám s Európou a s (áno, zase sme tam) s Fínskom napríklad, tam je zima, ľudia sa o seba navzájom musia postarať a záleží im na každom úbohom pocestnom a pomáhajú aj nezištne, lebo si uvedomujú, že sú na seba odkázaní.
Tu nie. Tu žije toľko ľudí na ulici, a neumrznú, jedlo sa vždy nájde a serú si pod seba.
Ach jo.
Neviem či som sa vyjadrila jasne, ale proste nemám pocit, že to, že ma niekto nezastrelí, aj keď má tú možnosť, nejak dokazuje že je ľudstvo dobré.
A ešte, neviem, či špina je spôsobená teplom, alebo teplo je spôsobené špinou.
Ale je to hnus.
dnes menej fotiek, viac žvástov
bývame pri letisku a vždy keď počujeme a vidíme odlietať lietadlo, svorne závidíme
Ale k veci. Nadpis je bez "r", lebo sme išli na takú nejakú okýptenú Tour.
Pakistani style sme najprv dve hodiny čakali v cestovke, kým sme vyrazili.
Potom sme namiesto piatich úžasných miest stihli tri priemerné.
Múzeum, galériu a záhradu Shalamar Gardens.
Galéria bola divná, jedna miestnosť s dvomi poschodiami. Dole fajne vyklimatizovaná, hore teplo. (júúúú, inak, počula som o vašom teple na Slovensku, držte sa tam. My máme podobné stupne, ale 65% vnhkosť a neexistujúce kupčo pre ženy). A v tejto galérii reku, aby som sa k tomu vrátila, boli fotky. Dosť oničom. Nekreatívne zachytenie architektúry a portréty. Architektúra je sama o sebe umenie a na to, aby bola hodnotná jej fotka je podľa mňa nutné zaujať nový pohľad, nie len zachytiť budovu takú ako bola postavená. Áno, je to čačané, ale nie, nie vďaka fotografovi. Čiže toto bolo nanič, a tie portréty... akože nájsť divný, zaujímavý ksicht je v týchto končinách brnkačka. Nájdite mi bežného človeka a dám vám metál. Taže zase, žiaden fotografický prevrat sa nekonal.
Múzeum a záhradu som si nechala na popísanie spolu, lebo sa mi pojí s niečím pakistanským. Možno je to všeobecný trend, ale tu je nejak výraznejší, hmataľný.
Akoby vzácne veci strácali hodnotu a naopak somariny boli velebené.
Múzeum je tu najväčšie v Pakistane a napriek tomu, že priestorom je pomerne malé v porovnaní s takým Louverom, obsahuje toho strašne veľa. Oni vám tam majú všetko od pravekých šutrov, cez egyptské ptákoviny, čínské tentononsy a budhistické udelátka až po britské brnenia. Tiež je tam miestnosť s mincami, známkami, kobercami, vypchatými zvieratami, kusom berlínskeho múru a modernou maľbou. Všetko pekne pohromade na jednej kope, na dvoch poschodiach v asi desiatich miestnostiach. Akoby to nemalo systém. Akoby to všetko bolo rovnako podstatné, či v tomto kontexte nepodstatné. Viem si predstaviť, že v Európe by sme sa pýšili vlastníctvom nejakého toho strašne starého slonovinového noža na otváranie obálok a tuna, hen, desať je ich tu len tak, vedľa vypchatej vydry.
A je to tak aj s budovami. Lahore je údajne 3000 rokov staré mesto.
3000.
To je strašne mrte. A starých krásnych sídiel a hradieb je tu jak ... postavených. Ale akoby nič z toho. Sme tu na to aby sme o týchto krásach písali a šírili ich, ale oni nám ich akosi neukazujú. Je to divné.
Zato na druhej strane, napríklad tie záhrady. Úúúú, že jaké známe a krásne. Ešte Sad Janka Kráľa je krajší a väčší. Páru stromov a jedna nefungujúca fontána v strede.
Sem nás nevoďte! Ach jaj. Oni akoby nevedeli, čo má hodnotu a čo nie. Teraz si gúglim, že tieto záhrady sú z 1641 a tak, ale proste je to nezáživné a nepekné.
Inak, tí čo boli v Zoo vravia, že je nanič, a pritom to je vraj najstaršia zoo v Ázii, či také dačo. A Lahore je druhé najstaršie mesto Pakistanu, po Multane, kam ideme zajtra a o ktorom akčná spolubývajúca furt vraví, že je strašne nudné. Tak uvidíme.
Oni tu neďaleko majú aj nejaké ruiny miest ľudí od Indusu, 2000 rokov pred naším letopočtom. A žiaden humbuk z teho neni. Máme tam ísť, ale sa stavím, že to bude len tak, že hen, ruina. No, šak sa uvidí.
Oh, a na ceste späť, vo vane, som sedela v poslednom rade, v strede. Po oboch stranách som mala zaspávajúcich Číňanov. Jeden dlhý chlapec a jedno dievča. Ako tak sklonili hlavy a zadriemali, v tej strašnej premávke sa zrazu premenili na sasanky a len tak nimi kymácalo. Smiešne to bolo.
A teraz trocha môjho subjektívneho uvažovania nad Pakistancami, nič relevantné tu už nebude, pokračujte súc si toho vedomí.
Ak si pamätáte na ukecaného Palestínca, tak on mi tak oduševnene rozprával, že ako rád chodí do krajín, ako je táto. A že jeho sen je ísť do Somálska. Že nemá rád Európu, lebo tam nemá pocit, že ľudia sú z gruntu dobrí.
Tak...poporiadku.
Jemu sa zdá, že práve v krajinách, kde nie je poriadny politický systém (študuje politiku, tak sa na to pozerá cez túto prizmu) je vidno, ako si to vedia ľudia sami zorganizovať a ako si vytvoria fungujúcu spoločnosť.
Okej, s tým by som aj súhlasila.
Ale potom povedal, že má pocit, že ľudia tu, majú možnosť zneužiť vašu situáciu, ale neurobia to. Zatiaľ, čo v Európe túto možnosť akoby nemali, takže "musia byť dobrí". To je podla mňa hovadina na entú.
A celkom ma to naštvalo.
Nielen, že tu zneužívajú to, že sme turisti a sme tu stratení a odkázaní na nich denno denne, ale tiež sa tu k sebe nesprávajú zrovna pekne.
Ak to porovnám s Európou a s (áno, zase sme tam) s Fínskom napríklad, tam je zima, ľudia sa o seba navzájom musia postarať a záleží im na každom úbohom pocestnom a pomáhajú aj nezištne, lebo si uvedomujú, že sú na seba odkázaní.
Tu nie. Tu žije toľko ľudí na ulici, a neumrznú, jedlo sa vždy nájde a serú si pod seba.
Ach jo.
Neviem či som sa vyjadrila jasne, ale proste nemám pocit, že to, že ma niekto nezastrelí, aj keď má tú možnosť, nejak dokazuje že je ľudstvo dobré.
A ešte, neviem, či špina je spôsobená teplom, alebo teplo je spôsobené špinou.
Ale je to hnus.
 |
| skriňa, čo sa tvárila ako bezpečnostný detektor |
 |
| múzeum |
 |
| taktok vyzerali pôvodne bežné dvere v Lahore |
 |
| zrkadloidná stena |
 |
| socha vyhladovaného Budhu, na ktorú sú všecia hrdí, aj keď nie je anatomicky presná (hen tie rebrá), vraj má ten správny výraz |
 |
| Kráľovná Viktória |
 |
| príliš dramatické na môj vkus |
 |
| onixové serepetičky |
 |
| slonovinové nožíky na listy |
 |
| úbohý korytnák |
 |
| pohrebný sprievod... smiešni ľudia na jeho chvoste |
 |
| eklekticky preplnená miestnosť so súčasným umením |
 |
| Berlínsky múr |
 |
| Galéria |
 |
| to len tak z nudy... on je na každej bankovke, ich hrdina osľoboditeľ |
 |
| spomínaná záhrada |
 |
| hnusné mača |
 |
| lavičky strategicky pod stromami |
 |
| neviem ako sa to volá, ale pekne to vonia |
sobota 27. júla 2013
Soľná baňa - Khewra Salt Mine
Tento post je najmä o fotkách, ktoré ale nie veľmi vystihujú atmosféru miesta.
Vybrali sme sa do soľnej bane. Druhej najväčšej na svete a vraj najstaršej na svete. Viac ako 400 km od Lahore, čo je pre ľudí tuná celkom blízko. Na jednodenný výlet, 10 hodín vo vane.
Ale stálo to za to. Nielenže by som inak bola sedela doma za compom, ale ono to bolo aj zaujímavé.
Ako inak, zobral nás tam Charles.
Tvrdil, že tam bol už tri krát. Ale podľa mňa, chlapec šutí. Tešil sa tam z toho jak malé dieťa, nevedel kade ísť a všetko ho prekvapovalo. Snaží sa ohúriť, ako každý Pakistanec, a tvári sa, že pozná celý Pakistan ako svoju dlaň.
Moja chrípka (bo ak som to ešte nespomínala, mám chrípku) bola zrovna na vrchole svojich síl, taže som si najmä cestu späť až tak neužívala.
Nuž a prečo to fotky nevystihujú?
Dlho dlho to bola len fajn chladná šachta, alebo také niečo, a potom tam bolo zopár soľných stavieb a jedna pekná farebná soľná miestnosť.
Nuž a fotky šachty sú príliš mizerné, rovnako ako fotky zaujímavej soli na stenách, a naopak, fotky tých stavieb sú príliš pekné, bo v kontexte prostredia to takto nádherne a čarovne nevyznievalo.
Ale čo už, zoberte si z toho čo chcete :)
Majte sa krásne
Vybrali sme sa do soľnej bane. Druhej najväčšej na svete a vraj najstaršej na svete. Viac ako 400 km od Lahore, čo je pre ľudí tuná celkom blízko. Na jednodenný výlet, 10 hodín vo vane.
Ale stálo to za to. Nielenže by som inak bola sedela doma za compom, ale ono to bolo aj zaujímavé.
Ako inak, zobral nás tam Charles.
Tvrdil, že tam bol už tri krát. Ale podľa mňa, chlapec šutí. Tešil sa tam z toho jak malé dieťa, nevedel kade ísť a všetko ho prekvapovalo. Snaží sa ohúriť, ako každý Pakistanec, a tvári sa, že pozná celý Pakistan ako svoju dlaň.
Moja chrípka (bo ak som to ešte nespomínala, mám chrípku) bola zrovna na vrchole svojich síl, taže som si najmä cestu späť až tak neužívala.
Nuž a prečo to fotky nevystihujú?
Dlho dlho to bola len fajn chladná šachta, alebo také niečo, a potom tam bolo zopár soľných stavieb a jedna pekná farebná soľná miestnosť.
Nuž a fotky šachty sú príliš mizerné, rovnako ako fotky zaujímavej soli na stenách, a naopak, fotky tých stavieb sú príliš pekné, bo v kontexte prostredia to takto nádherne a čarovne nevyznievalo.
Ale čo už, zoberte si z toho čo chcete :)
Majte sa krásne
 |
| cestou |
 |
| kozy pri aute |
 |
| vstupné pre domácich: 10 rupií, pre cudzincov: 10 dolárov = 1000 rupií. A že nezdierajú. |
 |
| time room, ako keby tam sedeli agenti cestovania v čase |
 |
| stena |
 |
| strašne slaný potôčik...chutnali sme |
 |
| sa mi páči, že "known as" |
 |
| slaná mešita |
 |
| random lavička |
 |
| kanón, s ktorým sa pôvodne "ťažilo" |
 |
| kopa soli |
 |
| stalagmity, stalagtity, stalagnáty |
 |
| neni vidno, ale tu boli také tie dlhé brčká |
 |
| na pamiatku Pakistanským hrdinom |
 |
| po ceste späť. hahahha |
Prihlásiť na odber:
Komentáre (Atom)